Mollar si vzdychol a začal zo seba oberať rezance.
— Už niet polievky. A toto bola veľmi horúca polievka.
— Bože môj! — poľutoval ho Dauge, no trochu sa pritom usmieval. Aj Mollar sa usmieval.
Jurkovskij znovu zachrčal Tvár sa mu skrivila a očervenela od návalu krvi. Dauge sa prestrašene vrhol v nemu.
— Voldemar sa silno uderiť? — spýtal sa Mollar a povytiahol krk, aby s bojazlivým záujmom dovidel na Jurkovského.
— Nie. Zasiahol ho elektrický prúd, — odvetil Dauge. Úsmev mu už zmizol z tváre.
— Čo sa stalo? — vyzvedal sa ďalej Mollar. — Bolo tak zle…
Jurkovskij prestal chrčať, sadal si a kriviac strašne tvár, začal čosi hľadať v náprsnom vrecku blúzy.
— Čo ti je, Vladimír? — vypytoval sa ho starostlivo Dauge.
— Voldemar nemôže hovoriť, — povedal ticho Mollar.
Jurkovskij prikývol. Medzitým vytiahol pero, blok a začal písať.
— Upokoj sa, Voloďa, — šepkal Dauge. — To ťa za chvíľu iste prejde.
— Áno, prejde, — pridal sa Mollar. — Mne sa tiež prihodilo čosi podobné.
Jurkovskij podal blok Daugemu, unavene si ľahol a zatvoril oči.
— Nemôžem hovoriť, — prečítal s námahou jeho poznámku Dauge.
— Nerozčuľuj sa zbytočne, Voloďa! To prejde.
Jurkovskij netrpezlivo mykol hlavou a napísal:Ako sa má Alexej a ostatní? Čo je s loďou?
— Neviem, — povedal bojazlivo Dauge a pozrel sa na otvor vedúci do veliteľskej kabíny. — Uf! Doparoma, úplne som na všetko zabudol.
Jurkovskij pozrel tým smerom a kývol hlavou.
— Ja sa prezvedieť, — ponúkol sa Mollar.
— Hneď a všetko budeš vedieť.
Vstal z kresla, no vtom sa otvorili dvere a do spoločenskej kabíny vstúpil kapitán Bykov. Strapatý, s abnormálne fialovým nosom a so sinkou pod pravým okom. Obzrel si všetkých zanovitými očkami, podišiel k stolu, oprel sa oň rukami a spýtal sa:
— Prečo nie ste v pretlakových komorách?
Povedal to ticho, ale takým tónom, že Charliemu Mollarovi okamžite zmizol úsmev z tváre. Na chvíľu zavládlo hlboké ticho. Len Dauge sa nejapne zasmial a potom už hľadel kamsi bokom. Jurkovskij privrel oči a pomyslel si: Ide do tuhého. Poznal totiž Bykova veľmi dobre.
— Kedy už bude na tejto lodi disciplína? — pokračoval kapitán.
Cestujúci mlčali.
— Ako malí chlapci, — dodal napokon s odporom. Potom si unavene sadol a obrátil sa k Francúzovi:
— Á propos, čo je to s vami monsieur Mollar?
— To je od polievky, — odpovedal pohotovo Mollar. — Hneď sa dám do poriadku.
— Kch… de sme? — zachrčal Jurkovskij.
— Padáme, — odvetil stroho Bykov.
Jurkovským trhlo a posadil sa.
— Kch… de? — spýtal sa znovu s námahou.
— Na Jupiter, — oznámil úsečne Bykov, nepozerajúc sa pritom na planétológov. Očami spočinul na Mollarovi. Bolo mu ho veľmi ľúto. Veď to bol jeho prvý skutočný medziplanetárny let. A na Amaltei veľmi očakávali tohto nadaného rádiooptika.
— Ó, — povedal Mollar. — Na Jupitera?
— Áno, — prikývol mu Bykov, šúchajúc si sinku pod okom. — Máme rozbitý odrážateľ. Kontrolný blok nepracuje. Na lodi je osemnásť zásahov po zrážke s meteoritmi.
— Zhoríme? — spýtal sa rýchlo Dauge.
— Zatiaľ neviem. Michail to prepočítava. Možno, že nie.
Po týchto slovách sa Bykov odmlčal.
— Idem sa očistiť, — prerušil Mollar ticho, ktoré zavládlo v kabíne.
— Počkajte, Charlie, — zadržal ho Bykov. — Súdruhovia, rozumiete dobre, čo som vám povedal? Padáme na Jupiter.
— Rozumieme, — odvetil za všetkých Dauge.
— Teraz budeme padať na Jupitera celý náš život, — ohlásil sa Mollar.
Bykov naňho strmo pozrel.
— Do-dobre! Veľmi výstižne povedané, — vyjachtal Jurkovskij.
— C’est le mot, — dodal Mollar v materčine usmievajúc sa. — Možno… ale napriek tomu sa predsa len idem očistiť!
— Áno, choďte, — povedal zamyslene Bykov. Mollar sa obrátil a vyšiel zo spoločenskej kabíny. Všetci sa pozerali za ním. O chvíľu počuli, ako si na chodbe spieva slabým, no príjemným hlasom.
— Čo to spieva? — spýtal sa Bykov. Mollar si nikdy predtým nespieval.
Dauge sa započúval pozornejšie a potom začal prekladať: