— Tra-la-la, — opakoval zádumčivo Bykov. — Znamenité.
— Ty pre-pre-prekladáš ako samopočítač, — pochválil Jurkovskij Daugeho.
Bykov sa naňho začudovane pozrel.
— Vladimír, čože je to s tebou?
— Za-za-zajakávam sa, celý život už t-tak bude, — odvetil mu Jurkovskij a uškrnul sa.
— Zasiahol ho elektrický prúd, — povedal ticho Dauge.
Bykov stisol pery.
— No, nič to, — povedal po chvíli. — Nie sme prví. A bolo už aj horšie.
Vedel však, že v horšej situácii ešte nebol a ani planétológovia nič podobné nezažili. Z pootvorených dvier sa ozval hlas Michaila Antonoviča.
— Aľoša, hotovo!
— Poď bližšie, — pozval ho Bykov.
Michail Antonovič, tučný a doškriabaný, sa vovalil do spoločenskej kabíny. Nemal košeľu a celý sa blyšťal od potu.
— Uch, máte tu sviežo! — povedal, oblápajúc si mocnú hruď krátkymi tučnými rukami. — U nás vo veliteľskej kabíne je príšerne teplo.
— Ukáž, — dožadoval sa netrpezlivo Bykov.
— Čo je s Vladimírom? — spýtal sa ustarostené navigátor.
— Nože mi to už daj, — nástojil kapitán. — Zasiahla ho elektrina…
— A Charlie je kde? — vyzvedal sa Michail Antonovič ďalej.
— Je živý a zdravý, — odvetil mu Bykov netrpezlivo. — Ako vidíš, všetci sme živí a zdraví. A referuj už!
— No tak je dobre, — uspokojil sa navigátor. — Nuž, mládenci, situácia je asi takáto: Tachmasib klesá a paliva, aby sme sa z toho dostali, niet.
— To je jasné ako facka! Ďalej… — ozval sa Jurkovskij bez zajakávania.
— Pomôcť by nám mohol jedine fotónový reaktor. No zdá sa, že je poškodený — jeho odrážateľ nepracuje. Ale na spomalenie pádu máme paliva dostatok. Prepočítal som to. Ak je všeobecne uznávaná teória o atmosfére Jupitera správna, nezhoríme!
Dauge chcel poznamenať, že takej teórie niet ani nikdy nebolo. No radšej mlčal.
— Už teraz máme dostatočné brzdenie, — pokračoval vo vysvetľovaní Michail Antonovič. — Takže podľa mňa pád nebude až taký nebezpečný. Viac sa urobiť nedá, — navigátor sa previnilo usmial, — ak sa, pravda, nepodarí opraviť odrážateľ.
— Na Jupiteri však nie je technicko-opravárenská základňa, — ujal sa slova Bykov.
Povedal to preto, aby pochopili vážnosť situácie. Zdalo sa mu totiž, že si plne neuvedomujú ich položenie.
Jurkovskij a Dauge mlčali.
— Počúvajte, planétológovia, — naliehal Bykov. — Vy ste predsa odborníci. Čo nás čaká tam dolu? Môžete nám to povedať?
— Ale áno, — vyhlásil Dauge pohotovo. — Onedlho ti to poviem celkom presne.
— Kedy? — ožil Bykov.
— No predsa, keď tam budeme… — zasmial sa Dauge.
— Planétológovia, — ironizoval Bykov. — Špe-ci-a-lis-ti.
— T-t-treba urobiť prepočty, — ozval sa pokojne Jurkovskij. — Nech to M-Michail urobí na samopočítači. V akej výške prestaneme klesať a zostaneme visieť.
— Podľa Kangréna tlak na Jupiteri stúpa veľmi rýchlo, — poznamenal kapitán. — Prepočítaj to. Potrebujeme poznať tlak a príťažlivosť.
— Hej, — prisvedčil Dauge. — Aký bude tlak. Možno nás zdeformuje.
— To nie je isté, — skočil mu do reči Bykov.
— Vydržíme tlak až dvestotisíc atmosfér. Fotónový reaktor a konštrukcia lode i viac.
Jurkovskij pohýbal nohami a posadil sa.
— Kangrénova teória nie je o nič horšia ako druhé, — poznamenal a potom dodal, pozerajúc na navigátora:
— Mohli by sme to prepočítať aj my, ale samopočítač je rýchlejší…
— Ale samozrejme, — súhlasil ochotne navigátor. — Načo o tom vôbec hovoríte, mládenci.
— Michail, — poprosil ho Bykov. — Daj mi program. Pozriem sa naň. A potom ho over v samopočítači.
— Už sa stalo, Ľošeňka, — priznal previnilo navigátor.
— Aha! — zašomral Bykov. — No čože, celkom správne. — Vstal. — Tak teraz je už všetko jasné. Atmosferický tlak nám neublíži, no naspäť sa nedostaneme. Hovorím to otvorene, chlapci. Nie sme prví. Žili sme čestne, čestne umrieme. Pokúsim sa so Žilinom opraviť odrážateľ. No neviem, neviem… — zmraštil fialový nos a pokrútil hlavou.
— A čo budete robiť vy?
— Pozorovať, — odvetil mu stručne Jurkovskij.
Dauge na znak súhlasu pokýval hlavou.
— Veľmi správne! — pochválil ich Bykov a vzápätí dodal: — Mám k vám prosbu. Dohliadnite na Mollara.
— Tak, tak! — prisviedčal mu Michail Antonovič.
— Je to nováčik a… stávajú sa všelijaké veci. Veď viete.