— Nuž tak, — povedal Bykov odchádzajúc. — Ty, Michail, pôjdeš do veliteľskej kabíny a urobíš všetky prepočty a ja si pôjdem trochu pomasírovať bok. Mám ho poriadne udretý.
Keď zatváral za sebou dvere, počul ešte ako Dauge hovorí Jurkovskému:
— V istom zmysle máme vlastne šťastie, Vladimír. Uvidíme čosi, čo dosiaľ nik nevidel. Poď, pripravíme sa!
— Po-poďme, — súhlasil Jurkovskij.
Mňa neoklamete, pomyslel si Bykov. Vy ste predsa nepochopili všetko. Ešte stále veríte. Myslíte si: Alexej nás vytiahol z Čiernych pieskov Golgoty, vytiahol nás zo smradľavých močiarov, vytiahne nás aj z tejto hrobky. Dauge iste tak uvažuje: Ale čo, Alexej nás vytiahne. Možno sa mu to predsa len podarí!
V kabíne prvej pomoci sa Mollar, fučiac od bolesti, natieral tanínovou masťou. Tvár mal červenú a veľmi sa mu leskla. Keď uvidel Bykova, prívetivo sa usmial a hlasno zanôtil svoju pieseň o lastovičkách. Bykovovi sa zdalo, že sa už ako-tak zmieril s osudom. Mollar však spieval čoraz hlasnejšie a hlasnejšie a z času na čas zasyčal od bolesti.
Žilin opravoval autoblok kontroly odrážateľa. Vo veliteľskej kabíne bolo veľmi horúco, dusno, zrejme nefungovala ventilácia alebo celý systém výmeny vzduchu v lodi mal poruchu. No na jeho opravu nebolo teraz času a ani to nebolo rozhodujúce. Žilin najskôr zhodil blúzu, potom aj pracovný oblek a zostal iba v košeli a trenírkach. Rukavička sa usalašila na hŕbe šatstva a čoskoro splynula s modrou farbou pracovného obleku, iba občas zdvihla hlavu a zažmurkala veľkými vypuklými očami.
Palubný mechanik vyťahoval z kontrolného autobloku jeden panel za druhým. Boli to vlastne dosky z umelej hmoty, upravené systémom tlačených spojov. Skontroloval ich stav, dobré vkladal späť a poškodené vyraďoval. Pracoval systematicky, pokojne, ani keby bol v škole pri zápočtovej skúške. Napokon, ani sa nebolo prečo náhliť. Jeho práca už aj tak nebola potrebná. No na to radšej nemyslel. Vlastne nechcel myslieť na nič. Tešilo ho, že nezabudol schému, že takmer nemusel siahnuť po príručke. Tak sa zahĺbil do práce, že zabudol na odreniny na tvári, ktoré už pozaschýnali a prestávali bolieť. Za fotónovým reaktorom bzučal samopočítač a Michail Antonovič pri ňom šuchotal papierom a hundral si čosi popod nos. Nie, nebola to pieseň, hoci Michail Antonovič si občas zaspieval pri práci.
Zaujímalo by ma, čím sa teraz vlastne zaoberá, pomyslel si Žilín. Možno robí čosi iba preto, aby nemusel myslieť na katastrofu, ktorá nás postihla. To je dobrá vlastnosť. Aj planétológovia iste pracujú, zhadzujú bomby a pozorujú výbuchy sond. Škoda, že neuvidím, ako vybuchuje taká séria bômb. A nielen to, o mnoho iného prídem. Napríklad o pohľad na Jupiter z Amaltey; je vraj veľmi zaujímavý. A ja som tak veľmi túžil zúčastniť sa na medziplanetárnej expedícii vedcov-výskumníkov, ktorí skúmajú na iných planétach stopy „prišelcov“ z iných civilizácií… Hovorí sa, že na stanici sú ohromné dievčatá. Dobre by bolo zoznámiť sa s nimi a potom o tom porozprávať Pierrovi Huntovi. Pierre lieta na trase Zem-Mesiac a veľmi sa svojmu zaradeniu tešil, čudák. No teraz už sotva bude príležitosť. Mnohé sa nesplní. Otca to veľmi zarmúti. To je zle! Hneď pri prvom lete! Dobre, že som sa s ňou vtedy pohneval, preblesklo zrazu Žilinovi mysľou. Takto je to všetko oveľa jednoduchšie. Michailovi Antonovičovi je horšie ako mne. Je ženatý, má dve, nie, tri deti. Najstaršia dcérka má už šestnásť rokov. Vždy nám sľuboval, že nás zoznámi so svojou rodinou. Aj kapitán má ženu. Krásnu, veselú, zdá sa, i múdru. Odprevádzala ho a iste ani len nepomyslela, že je to naposledy! Možno, že aj áno, no nedala to najavo. Za tie roky si už privykla. Človek si na všeličo zvykne. Ja som si napríklad zvykol na stav preťaženia. Zo začiatku mi bývalo veľmi zle, už som sa nazdával, že ma preložia na špecializáciu staničného riadenia. V škole tomu vravievali „oddisponovať k dievčatám“, lebo tento odbor študovali prevažne dievčatá. Ak tam preložili chlapca, pociťoval to ako hanbu. Nechápem prečo, veď dievčatá išli pracovať po skončení štúdia na rozličné SPU i na stanice vybudované na cudzích planétach a nepracovali o nič horšie ako chlapci. Ba často aj lepšie… Veľmi dobre, pomyslel si znovu Žilin, že sme sa vtedy pohnevali. Ako by to dnes prežívala?
… Bozkávali sme sa vo Veľkom parku, potom na nábreží pod belostnými sochami. Odprevadil som ju domov a ešte sme sa bozkávali pod bránou na schodišti. Celý čas tadiaľ chodili ľudia, i keď bolo už neskoro v noci. Veľmi sa bála, že ju uvidí mama. Bolo to v lete, za bielych nocí. Potom sme sa ešte stretli v zime, cez prázdniny. Všetko bolo ako prvý raz, ibaže v parku bolo plno snehu a holé konáre stromov sa črtali na pozadí nízkej sivej oblohy Občas sa zdvihol vietor a nasypal nám za krk snehového poprašku. Premrzli sme a utekali sa zo hriať do kaviarne na ulici Medziplanetárnikov Ohromne nás potešilo, že tam bolo iba zopár ľudí. Sadli sme si k oknu a pozerali, ako po ulici premávajú autá. Stavil som sa, že poznám všetky značky áut. A prehral som. Zrazu len prišlo nádherné vozidlo, v živote som čosi také nevidel. Povedali mi, že je to nový čínsky vyhliadkový autobus Zlatý drak. Potom sme sa ešte škriepili o tri želania. Vtedy sa mi zdalo, že to tak bude vždy, v lete i v zime, na nábreží pod belostnými sochami, vo Veľkom parku i v divadle, kde bola veľmi pôvabná v slušivých čiernych šatôčkach s bielym golierikom a po celý čas ma štuchala do boku, aby som sa nesmial tak nahlas. Raz sa stalo, že neprišla na dohovorenú schôdzku. Cez videofón som si dohovoril nové stretnutie. Znovu neprišla. Keď som sa vrátil do školy, už mi nenapísala. No ja som stále dúfal a vypisoval jej listy. Dlhé a hlúpe. Pravda, vtedy som to ešte nechápal. Po roku sme sa celkom náhodou stretli v školskom klube. Bola tam s priateľkou a tvárila sa, akoby ma vôbec nepoznala. Vtedy som pochopil, že je koniec našej lásky. Zdalo sa mi, že sa všetko zrútilo. To však pominulo ku koncu piateho ročníka, nechápem teda, prečo na to práve teraz myslím. Pravdepodobne preto, že je to už teraz jedno. Mohol by som na to aj nemyslieť, no myslieť, či nemyslieť, aj tak je to všetko jedno…
Buchli dvere. Ozval sa Bykovov hlas:
— Tak ako, Michail?
— Končím prvý zvitok, Aľošeňka. Klesli sme na päťsto kilometrov.
— Tak… — potom už bolo počuť len praskot črepín, po ktorých stúpal kapitán. — Tak to znamená, že spojenie s Amalteou nenadviažeme.
— Prijímač mlčí, — vzdychol si Michail Antonovič. — Vysielač pracuje. Sú tu však rádiobúrky.
— A čo výpočty?
— Už som s nimi takmer hotový, Aľošeňka. Vychodí to tak, že padneme na šesť-sedem megametrov a tam zostaneme visieť. Budeme sa vznášať v atmosfére Jupitera, ako hovoril Vladimír. Tlak je tam obrovský. Nás to však nerozdrví. Iba nám to sťaží situáciu; je tam potrebná ťažná sila dva, dva a pol.
— Uhm, — povedal Bykov. Na chvíľu sa odmlčal a potom sa spýtal: — Máš nejaký návrh?
— Čo?
— Či máš nejaký návrh, ako sa odtiaľto dostať?
— Čo je s tebou, Aľošeňka? — spytoval sa navigátor láskavo, takmer sa zajakajúc. — Akýže návrh?! Sme nad Jupiterom! Ešte som nepočul, že by sa odtiaľto… niekto dostal.
Zavládlo ticho. Žilin sa znovu pustil do práce. Pracoval šikovne a bez hluku. Po chvíli sa Michail Antonovič ozval:
— Nemysli na ňu, Aľoša. Lepšie je nespomínať. Zdá sa ti to možno strašné, ale skutočne …
— Veď ja nespomínam, — povedal Bykov nepríjemne priškrteným hlasom. — A ani tebe to neradím, navigátor. Ivan! — zakričal zrazu.
— Áno? — ozval sa náhlivo Žilín.
— Ešte stále sa s tým naťahuješ?
— Už budem končiť.
Vzápätí bolo znovu počuť praskať úlomky; Bykov zamieril k Žílínovi.
— Smeti, — hundral si popod nos. — Svinstvo. Hotový blázinec.
Vyšiel spoza izolácie reaktora a učupil sa vedľa Žilina.
— Už-už končím, — opakoval Žilin.
— Nenaháňaš sa, inžinier, — povedal srdito Bykov.
Žilin si odfúkol a začal vyťahovať z puzdier náhradné bloky. Bykov trochu ustúpil, aby mu urobil miesto. Obaja boli širokoplecí, ako sa povie, chlapi pri sebe, a pred kontrolným zariadením reaktora nemali veľký priestor. Pracovali mlčky a rýchlo. Bolo počuť, ako Michail Antonovič spustil samopočítač, ktorý začal rytmicky pracovať.
Keď dokončili opravu, Bykov zvolal:
— Michail, poď sem!
Potom sa narovnal a utrel si z čela pot. Po chvíli odsunul nohou hŕbu poškodených blokov a zapol signál všeobecne] kontroly. Na obrazovke autobloku sa rozžiarila trojrozmerná schéma odrážateľa. Obraz sa mierne otáčal.
— Ojojoj, — povedal Michail Antonovič.
Tik-tik-tik, vysúvala sa zo samopočítača dlhá belasá páska papiera so zápisom.
— Zásahov od mikrometeoritov nie je až tak veľa, — konštatoval ticho Žilin.
— Čo tam po mikrometeoritoch, — skočil mu do rečí Bykov, nahnúc sa až k obrazovke prístroja. — Tu hľa je hlavný zásah.
Schéma odrážateľa mala na obrazovke modrú farbu. Kde-tu sa však beleli rozmazané fliačky. Na tých miestach vrstvu mezohmoty prerazilo alebo narušilo systém kontrolných buniek. Bielych fliač-kov bolo veľa a smerom k okraju odrážateľa sa zlievali do veľkej súvislej škvrny, zaberajúcej najmenej jednu osminu paraboloidu.
Michail Antonovič kývol rukou a vrátil sa k samopočítaču.
— S takým odrážateľom si môžeme akurát tak prskavky vystreľovať, — zašomral Žilin.
Načiahol sa za pracovným oblekom, striasol z neho Rukavičku a začal sa obliekať. Vo veliteľskej kabíne sa citeľne ochladilo. Bykov ešte vždy stál, pozeral na obrazovku a obhrýzal si nechty. Potom vzal pásku so zápisom samopočítača a preletel ju pohľadom.
— Žilin, — povedal vzápätí. — Vezmi dva sigmatestery, skontroluj stav elektrickej energie a príď do pretlakovej komory. Počkám ťa tam. Michail, ty nechaj všetko tak a venuj sa utesňovaniu prierazov. Všetko ostatné nechaj tak, počul si? Prikazujem ti to!
— Kam si sa vybral, Ľošeňka? — spýtal sa Michail Antonovič začudovane.
— Von, — odvetil stroho Bykov a odišiel.
— Načo? — vyzvedal sa Michail Antonovič, obrátiac sa k Žilinovi.
Ten iba bezradne pokrčil plecami. Nevedel. Opraviť zrkadlo v priestore počas letu bez špecialistov-mezochemikov, bez ohromných kryštalizátorov a reaktorových piecok, to je jednoducho nemysliteľné. Je to rovnako nemožné ako napríklad pritiahnuť holými rukami Mesiac k Zemi. V takom stave, v akom bol teraz odrážateľ, s odbitým okrajom, mohol dať Tachmasibu iba rotačný pohyb. Taký istý ako v okamihu katastrofy.