— No, choď už, Ivanko, choď! Ponáhľaj sa!
V pretlakovej komore sa Bykov a Žilin obliekli do kozmických skafandrov a s námahou vošli do výťahu. Kabína výťahu strmo klesala dolu po gigantickej rúre fotónového reaktora, na ktorú boli napojené všetky uzly lode od gondoly pre posádku až po parabolické zrkadlo odrážateľa.
— Dobre, — poznamenal Bykov.
— Čo je dobré? — nerozumel Žilin.
— No predsa, že funguje výťah, — odvetil mu Bykov.
— Aha, — konštatoval radostne Žilin.
— Mohol by aj nefungovať, — pokračoval Bykov. — V tom prípade by sme museli zliezť dvesto metrov a znovu sa vyškriabať späť.
Keď vyšli z výťahu, ocitli sa na vrchnom okraji paraboloidu. Pod nimi sa vypuklo zvažovala čierna kupola odrážateľa. Jeho rozmery boli obrovské: bol sedemstopäťdesiat metrov dlhý a rozpätie mal päťsto metrov. Okraje nebolo dovidieť. Nad hlavami im visel strieborný disk nákladnej časti korábu. Na jeho bokoch, pripevnené v patričnej vzdialenosti, horeli tíško bez dymu kyslíkové rakety. A vôkol bol už len čudne svetielkujúci nekonečný priestor.
— Začneme, — povedal Bykov a podal Žilinovi tenké zmotané lane. — Uviaž jeden koniec vo výťahovej šachte.
Bykov urobil na druhom konci slučku a utiahol si ju okolo pása. Potom si okolo krku prehodil oba testery i prekročil zábradlie.
— Uvoľňuj pomaly lano, — prikázal palubnému inžinierovi a vykročil do prázdna.
Žilin stál pri zábradlí, držal lano oboma rukami a pozeral, ako sa mohutná, neforemná postava v kozmickom skafandri pomaly kĺže po vypuklej stene zrkadla. Okolo skafandra sa tvorila ružová žiara, na čiernej vrúbkovanej kupole ležali ružovkasté tiene.
— Povoľuj rýchlejšie, — velil z laryngofónu Bykovov zlostný hlas.
Postava v kozmickom skafandri sa stratila, splynula s povrchom paraboloidu a zostalo iba tuho napnuté lesklé lano.
— Pozri sa, Ivan, — ozval sa znovu Bykov. — Dolu pozeraj! Dolu!
Hlboko dolu, kam Žilin uprel svoj zrak, vyplával z hnedej pláne obrovský belavý vŕšok, ponášajúci sa na fantastickú muchotrávku. Pomaly sa rozpínal do šírky a na jeho povrchu bolo možno rozoznať čosi podobné klbku zvíjajúcich sa vreteníc, tvoriacich akúsi vlajúcu ozdobu.
— Exosférna protuberancia, — vysvetľoval kapitán. — Je to pomerne zriedkavý jav. Čert aby to vzal. To by mali vidieť chlapci!
Mal na mysli planétológov. Stred vŕšku sa zrazu rozžiaril mihotavým bledolilavým svetlom.
— Ach! — zvolal nevdojak Žilin.
— Povoľ ešte lano! — dožadoval sa Bykov.
Žilin povolil trochu lano, nespúšťajúc očí z neobyčajného úkazu.. Najskôr sa mu zdalo, že Tachmasib letí priamo do oblaku protuberancie, ktorý si odtrhol od hnedej základne a vznášal sa v ružovkastom opare, vlečúc za sebou lepkavý chvost žltých priezračných nití. V nitiach opäť vzbĺklo bledolilavé fluidum a vzápätí celkom zhaslo. Oblak sa rozplynul.
Bykov už pracoval dosť dlho. Niekoľko ráz vyšiel na pracovnú plošinu, trochu si oddýchol a znovu sa spúšťal dolu, zakaždým iným smerom. Keď sa vrátil po tretí či štvrtý raz, mal iba jeden tester.
— Stratil som ho, — povedal stručne.
Žilin nehovoril nič, iba trpezlivo povoľoval alebo zmotával lano, zapierajúc sa pritom nohou do zábradlia. Taký postoj mu vyhovoval a umožňoval mu pozorovať okolie. No nič nezvyčajné sa už neudialo. Keď kapitán vyšiel hore po šiesty raz, vyhlásil:
— Stačí. Ideme.
V tej chvíli si Žilin všimol, že hrdzavá stena hmly vľavo od nich, oblačný povrch Jupitera, je oveľa bližšie.
Vo veliteľskej kabíne už bolo čisto. Michail Antonovič pozametal smeti a črepy a teraz sedel na svojom mieste, schúlený v kožušinovej bunde oblečenej na kombinézu. Z úst sa mu parilo. V kabíne bolo chladno. Bykov si sadol do kresla, lakťami sa oprel o kolená a upreto sa pozeral najskôr na navigátora a potom na Žilina. Navigátor i Žilin mlčky čakali.
— Opravil si prierazy? — oslovil napokon navigátora.
Michail Antonovič niekoľko ráz súhlasne prikývol.
— Ešte máme šancu, — pokračoval Bykov. Michail Antonovič sa vzpriamil a hlasito vydýchol. Žilin od vzrušenia naprázdno prehltol. — Ešte máme šancu, — zopakoval svoje tvrdenie Bykov. — Síce nepatrnú…
— Akú, povedz, Aľošeňka? — spýtal sa ticho navigátor.
— Hneď to bude, — odvetil Bykov, odkašliavajúc si. — Šestnásť percent z plochy odrážateľa je vyradených z prevádzky. Otázka znie: Dá sa využiť zvyšných osemdesiatštyri percent? Ba možno i menej, pretože asi desať percent nebudeme môcť skontrolovať pre poruchu kontrolných buniek.
Navigátor i Žilin počúvali so zatajeným dychom.
— Môžeme to v každom prípade skúsiť, — pokračoval Bykov. — Treba premiestiť ohnisko spaľovania plazmy tak, aby sa kompenzovala asymetria plochy poškodeného odrážateľa.
— Jasné, — poznamenal Žilin chvejúcim sa hlasom.
Bykov naňho pozrel a pokračoval:
— To je tá šanca, ktorú máme. My dvaja pôjdeme prestavať magnetické lapače. A ty, Michail, vypočítaš najvýhodnejšie ohnisko spaľovania vzhľadom na poškodenie odrážateľa. Hneď ti nakreslím jeho schému. Je to šialený nápad, práca na zbláznenie, ale je to naša jediná možnosť.
Michail Antonovič zdvihol hlavu a jeho pohľad sa stretol s kapitánovým. Bez ďalších slov pochopil, čo chcel Bykov povedať: že sa ich práca možno nevydarí. Možno tam dolu v podmienkach neuveriteľného tlaku napadne korózia konštrukciu lode skôr, ako predpokladali, a Tachmasib sa rozpadne ako kocka cukru v káve, ešte kým skončia potrebné prípravy. Nemali veľa času na presné výpočty novej symetrie a vedeli, že sa ešte nikdy nikomu nepodarilo také plošné straty vykompenzovať.
— Je to naša jediná šanca, — zopakoval Bykov.
— Urobím všetko, Ľošeňka, — povedal Michail Antonovič.— To nie je nič zložité, vypočítať nové ohnisko.
— Schému vyradených plôch dostaneš okamžite, musíme sa ponáhľať. Čoskoro začne narastať preťaženie a bude sa nám ťažko pracovať. A ak padneme prihlboko, vznikne nebezpečenstvo, že pri zapálení reaktora nastane reťazová reakcia v rozžeravenom ovzduší Jupitera. — Na chvíľu sa odmlčal a potom dodal: — Premeníme sa na plyn.
— Tak je, na plyn, — pritakával Žilin. Už sa mu veľmi žiadalo pustiť sa do práce. Neodkladne, okamžite.
Michail Antonovič natiahol ruku s krátkymi prstami a povedal tenučkým hláskom:
— Schému, Ľošeňka! Schému …
Na paneli havarijného pultu zablikali tri červené svetielka.
— No vidíš, — poznamenal Michail Antonovič. — V havarijných raketách už dochádza palivo.
— Na-na-nabíjaj! — zvolal Jurkovskíj.
Takmer visiac na periskope, vtláčal tvár do okulára. Bol skoro vo vodorovnej polohe, dolu bruchom, s roztiahnutými nohami a lakťami. Vedľa neho voľne plávali vo vzduchu pero a hrubý denník záznamov o pozorovaní. Mollar zručne odsunul uzáver, vytiahol z poličky zásobník s bombami, a tisnúc ho zhora i zdola, namáhavo ho zasúval do nábojovej komory. Konečne zásobník nehlučne zapadol. Mollar zavrel uzáver a zahlásil:
— Hotovo, Voldemar!