— Hotovo, — ozval sa Dauge od exosférickáho spektrografu.
— Salvu! — zavelil Jurkovskij.
Dauge potiahol spúšť. Du-du-du-du, ozývalo sa duto z nábojovej komory. A vzápätí tik-tik-tik, zapraskal zámok spektrografu. Jurkovskij videl cez periskop ako v oranžovej hmle, ktorou sa práve Tachmasib predieral, vybuchovali jeden za druhým biele obláčky a prudko sa vznášali hore. Dvadsať obláčkov, dvadsať výbuchov bômb, vydávajúcich mezónové žiarenie.
— Vý-vý-výborne, — poznamenal ticho Jurkovskij.
Atmosferický tlak vonku stúpal. Bomby sa preto trhali čoraz bližšie.
Dauge sa vrtko obrátil a pozrel hodnoty namerané na prístrojoch.
— Zatiaľ má Kangrén pravdu, — konštatoval po chvíli. — Hľa, už aj barometer prestal pracovať. Tlak je tristo atmosfér a väčší už neregistruje.
— V poriadku, — odvetil Jurkovskij. — Nabíjaj!
— Má to vôbec význam? — namietol Dauge. — Barometer nepracuje, synchronizácia je narušená.
— Skúsime to! — nedal sa Jurkovskij. — Nabíjaj!
Potom sa pozrel na Mollara, ktorý sa smutne usmieval spod povaly.
— Grigorij, — zvolal Jurkovskij, — stiahni ho dolu.
Dauge sa natiahol, chytil Mollara za nohu a stiahol ho.
— Charlie, — vysvetľoval mu trpezlivo, — nerobte prudké pohyby. Zaprite sa nohami, tu hľa, a držte sa!
Mollar si iba ťažko vzdychol a otvoril uzáver. Prázdny zásobník doslova vyplával von. Udrel ho do pŕs a potom letel rovno na Jurkovského, ktorý sa mu však šikovne uhol.
— Znovu! — vzdychol si Mollar previnilo. — Prepáčte. Och, tento bezváhový stav!
— Nabíjaj, nabíjaj! — súril Jurkovskij.
— Slnko, — zvolal zrazu Dauge.
Jurkovskij sa pritisol k periskopu. V oranžovom opare sa na niekoľko sekúnd ukázal červený disk.
— To je už naposledy, — povedal Dauge a odkašlal si.
— Ó, vy už tri razy hovoril, to je naposledy, — odvetil Mollar, uzavierajúc nábojovú komoru. Potom ešte skontroloval zámok uzáveru a dodal:
— Zbohom, Slnce, tak hovoril aj kapitán Nemo. No dopadlo to tak, že to nebolo naposledy. Voldemar, som pripravený.
— Aj ja, — hlásil Dauge. — Ale už budeme vari končiť!
Do kabíny observatória, klopkajúc magnetickými podkovami, vošiel Bykov.
— Skončite prácu! — prikázal im stroho.
— P-prečo? — spýtal sa Jurkovskij, zdvihnúc hlavu od periskopu.
— Vonku je obrovský atmosferický tlak. O chvíľu vám budú bomby explodovať priamo v kabíne.
— S-salvu! — zavelil náhlivo Jurkovskij. Dauge chvíľu váhal, no napokon predsa len stlačil spúšť. Bykov počul, ako v nábojovej komore zadunelo. Potom povedal:
— Tak, a už dosť! Upchať všetky vodiace drážky. A toto riadne uzatvorte! — ukázal rukou na nábojovú komoru. — Rozumiete?!
— A p-pozorovať p periskopom môžeme? — spýtal sa Jurkovskij.
— Pozorovanie perískopom sa povoľuje, — povedal Bykov vážne. — Zabávajte sa.
Obrátil sa a vyšiel z kabíny. Keď odišiel, Dauge poznamenal:
— No veď som to povedal! Celkom nič sa nepodarilo. Chyba synchronizácie!
Potom vypol všetky prístroje a začal vyťahovať pásku z diktafónu.
— P-p-podľa mňa Alexej niečo vymyslel, č-čo povieš? — ozval sa Jurkovskij.
— Neviem, — odvetil Dauge, pozerajúc naňho.
— Podľa čoho súdiš?
— Má t-taký zvláštny výraz v tvári, — vysvetľoval mu Jurkovskij. — Ja ho už p-poznám.
Potom chvíľu mlčali, iba Mollar, ktorého občas vynieslo hore, hlasito vzdychal. Napokon Dauge povedal:
— Mám hlad. Charlie, kde je polievka? Vám sa rozliala, ale my sme hladní. Kto má dnes službu?
— Ja, — ozval sa Mollar. Keď spomenuli jedlo, začalo ho mykať ešte viac. No ticho riekol:
— Pôjdem a pripravím novú.
— Slnko, — zvolal náhle Jurkovskij.
Dauge sa pritisol k periskopu.
— No vidíte, — povedal Mollar. — My opäť vidíme Slnko.
— To nie je Slnko, — tvrdil Dauge.
— T-tak je, — opravil sa Jurkovskij. — T-to, prosím, nie je Slnko.
Vzdialený kotúč svetla v jasnohnedej hmle bledol, až sa napokon rozplynul do sivastých fľakov a zmizol. Jurkovskij, sledujúc neznámy výjav, mocne stisol zuby, až mu zaprašťalo v sluchách.
— Chcem jesť, — opakoval nástojčivo Dauge.