Šikovne sa odlepil od steny, plavne sa vzniesol ku dverám a otvoril ich. Mollar ho nasledoval, no jeho pohyby boli prudšie, vynieslo ho a hlavou narazil o okraj dverí. Dauge ho chytil za ruku a vtiahol do chodby. Jurkovskij ešte počul, ako sa Charlieho spytuje:
— No, ako sa cítite? Dobre?
— Dobro! No nie celkom, — odvetil Mollar.
— To nič, — povedal Dauge srdečným hlasom.
— Zvyknete si.
To nič, zopakoval si v duchu Jurkovskij. Čoskoro bude všetkému koniec. Potom pozrel do periskopu. Bolo vidieť, ako hore, odkiaľ padal ich planétolet, hustla hnedá tma. No dolu v bezodnej kyslíkovej priepasti sa mihotalo zvláštne ružovkasté svetlo. Jurkovskij privrel oči. Žiť, pomyslel si. Žiť dlho! Večne žiť! Hoci hluchý, slepý i nemý. Len žiť! Cítiť na vlastnej koži slnečné lúče, vietor a priateľa vedľa seba. I bolesť, bezvládnosť a žiaľ ako teraz. Nech je vždy tak ako teraz! Oboma rukami si vošiel do vlasov a z celej sily sa za ne pomykal. Zrazu si uvedomil, ako prudko dýcha. Strhol sa. Pocit strašného, neznesiteľného úžasu sa stratil. Áno, mal už takéto pocity. Pred devätnástimi rokmi na Marse, potom pred desiatimi na Golgote a predminulý rok opäť na Marse. Záchvaty šialenej túžby po živote. No to prejde. Treba to pretrpieť ako nemoc, ako bolesť. Ľoša im prikázal utesnit vodiace drážky. Zdvihol hlavu z dlaní a zistil, že sedí na dlážke. Klesanie Tachmasibu sa spomalilo, veci nadobudli svoju váhu.
Jurkovskij sa pobral k neveľkému pultu a poupchával vyústenie líšt, rozličné zásuvky pre káble. Veľmi dôkladne uzavrel zámok nábojovej komory, uložil porozhadzované zásobníky. Potom sa pozrel do periskopu. Zdalo sa mu, že tma nad nimi bola skutočne hustejšia a ružovkastý opar dolu sýtejší. Zamyslel sa. Tak blízko k Jupiteru sa nedostal ani jeden človek, hádam len Sergej Petruševskij, česť jeho pamiatke, no najpravdepodobnejšie zahynul skôr. Aj on mal poškodený odrážateľ.
Vyšiel na chodbu a pobral sa do spoločenskej kabíny, nazerajúc cestou do každých dverí. Tachmasib ešte stále klesal, hoci už zďaleka nie tak prudko. Jurkovskij kráčal po prstoch ako pod vodnou hladinou a rukami udržiaval rovnováhu. Z času na čas nedobrovoľne poskočil.
V prázdnej chodbe sa zrazu rozľahol pritlmený výkrik Mollara, pripomínajúci niečím vojenský povel:
— Ako sa máte, Gregoar, dobro?
Daugemu sa zrejme podarilo dostať rádiooptika do jeho zvyčajnej nálady. Gregoarovu odpoveď už Jurkovskij nepočul.
— Dobre, — zašepkal si sám pre seba a ani nespozoroval, že sa už nezajakáva.
Nazrel do kabíny Michaila Antonoviča. Bola v nej tma a zacítil akúsi zvláštnu, dráždivú vôňu. Vošiel dnu a zažal svetlo. Uprostred kajuty ležal spadnutý kufor. Jurkovskij ešte nikdy nevidel kufor v takom neporiadku. Vyzeral, akoby v ňom explodovala menšia nálož. Matná povala i steny kabíny boli postriekané akýmisi hnedými slizkými machuľami, ktoré vydávali dráždivú vôňu.
— Mäkkýše so špeciálnym korením, — skonštatoval okamžite Jurkovskij. Túto špecialitu mal aj on veľmi rád, no žiaľ, z jedálneho lístku kozmonautov ju nemilosrdne vyškrtli. Obzrel sa a tesne nad dvermi videl stopu po zrážke s meteoritom. Všetky oddelenia gondoly pre posádku bolí hermetické. Pri zrážke s meteoritom sa prívod vzduchu automaticky zastavil, kým smoloplast dieru po náraze meteoritu nezalial. Trvalo to jednu, maximálne dve sekundy. No i za takýto krátky čas mohol tlak v kabíne zaznamenať značné výkyvy. Pre ľudí to nebolo nebezpečné, no konzervy pri poklese atmosferického tlaku explodovali.
Ach, kontraband, pomyslel si Jurkovskij. Ej ty starý maškrtník. No počkaj! Dostaneš od kapitána svoje! Bykov takéto veci na palube jednoducho neznášal.
Jurkovskij sa ešte raz poobzeral po kabíne, potom zhasol svetlo a vyšiel na chodbu. Vtedy pocítil únavu, ba priam olovenú ťarchu \/ celom tele
— Dočerta, ako som zmľandravel — zahundral.
Vzápätí však pocítil, ako ho reže šnúrka, na ktorej mal na krku zavesený laryngofón, a pochopil, čo je vo veci. Klesanie sa končí. O niekoľko minút sa príťažlivosť zdvojnásobí. Nad hlavou budú mať desaťtisíc kilometrov stlačeného kyslíka a pod nohami šesťdesiattisíc kilometrov stlačeného, až tekutého kyslíka. Každý kilogram váhy tela bude vážiť dva kilogramy i viac.
— Chudák Charlie, — vzdychol si. — A úbohý Miša.
— Voldemar, — oslovil ho zozadu Mollar. — Voldemar, pomôžte nám s polievkou! Je neobyčajne ťažká.
Jurkovskij sa obzrel. Dauge a Mollar, červení a spotení od námahy, ťahali z kuchyne plne naložený vozík s obedmi. Z misiek sa parilo. Jurkovskij im vyšiel v ústrety, no zistil, že to nie je také jednoduché. Mollar slabo vzdychol a sadol si na dlážku. Tachmasib sa celkom zastavil — to bola jeho konečná stanica.
— Kto pripravil tento obed? — spýtal sa Bykov a prebehol pohľadom po prítomných.
Michail Antonovič ťažko dýchal, v prsiach mu pískalo a hrudou sa opieral o stôl. Tvár mal červenú, spuchnutú.
— Ja, — priznal sa nesmelo Mollar.
— Čo sa stalo? — zaujímal sa Dauge.
Všetci hovorili hlbokým hlasom a s pomerne veľkou námahou; sotva zo seba súkali slová. Mollar sa pokúsil o úsmev a ľahol si horeznak na diván. Bolo mu nevoľno. Tachmasib už neklesal a preťaženie sa stávalo neznesiteľným. Bykov pozrel na Mollara.
— Tento obed vás zabije, — povedal napokon. — Ak ho zjete, viac nevstanete. Roztrhne vás, chápete?
— Och, dočerta, — poznamenal zlostne Dauge. — Zabudol som na narastanie váhy.
Mollar ležal so zatvorenými očami a ťažko dýchal. Spodnú čeľusť mal ovisnutú.
— Zjeme iba bujón, — pokračoval Bykov, — a dosť! Viac ani omrvinku! — Pozrel na Michaila Antonoviča a vyceril naňho v neveselom úsmeve zuby. — Viac ani kúsok, — zopakoval ešte raz.
Jurkovskij vzal naberačku a ponalieval bujón do tanierov.
— Ťažký obed, — povedal.
— Chutne rozvoniava, — poznamenal Michail Antonovič. — Mohol by si mi ešte ti trochu pridať, Voloďka?
— Stačí, — zakročil Bykov prísne. Pomaly chlipkal polievku, držiac lyžicu celou rukou ako dieťa.
Jedli mlčky Mollar s námahou zdvihol hlavu, no opäť si ľahol.
— Nemôžem, — povedal. — Prepáčte mi, nemôžem.
Bykov odložil lyžicu a vstal.
— Odporúčam všetkým cestujúcim ľahnúť si do pretlakových komôr.
Dauge pokrútil záporne hlavou.
— No, ako myslíte, — povedal Bykov. — Mollara tam však bezpodmienečne uložte!
— Dobre, — prikývol Jurkovskij.
Dauge vzal tanier, prisadol si k Mollarovi na diván a začal ho kŕmiť ako chorého. Mollar, ani neotvoriac oči, hlasito prehĺtal bujón.
— A Ivan je kde? — spýtal sa Jurkovskij.
— Má službu, — odvetil Bykov. Potom vstal, zobral hrnček so zvyškom bujónu a podišiel, ťažko vlečúc nohy, ku dverám.
Jurkovskij stisol zuby pri pohľade na jeho ohnutý chrbát.
— Všetko, mládenci, — poznamenal smutne Michail Antonovič. — Začínam odtučňovaciu kúru. To predsa takto nejde. Vážim teraz takmer dvesto kilogramov. Strašné čo i len na to pomyslieť. A bude ešte horšie. Ešte vždy mierne klesáme.
Dohovoril, oprel sa chrbtom do kresla a zapuchnuté ruky zložil do lona. Potom sa ešte trochu pohniezdil, vyložil ruky na operadlá a zaspal.
— Spí si, tučniak, — povedal Deuge, obzrúc sa naňho. — No, Charlie, ešte lyžicu za otecka. Tak! A teraz za mamičku …
— Nemôžem. Prepáčte, — mrmlal Mollar. — Nemôžem. Ľahnem si! — Potom čosi šepotal po francúzsky a ľahol si.