— Michail, — oslovil potichu navigátora. — Miša.
Michail Antonovič ďalej nahlas chrápal.
— Ja-ja ti ho hneď preberiem, — povedal Jurkovskij. — Michail, prihovoril sa mu láskavo, — Michail, podávajú sa mäkkýše s korením.
— Č-čo? — strhol sa navigátor
— Nečisté svedomie, — poznamenal Jurkovskij.
Dauge pozrel nechápavo z jedného na druhého a potom tvrdo zaútočil na navigátora.
— Čo to tam stvárate v kabíne?
Michail Antonovič najskôr zažmurkal červenými viečkami, potom sa zamrvil v kresle a veľmi ticho povedal:
— Ach, celkom som zabudol… — a pokúšal sa vstať.
— Seď! — prikázal mu Dauge.
— T-tak čo tam robíte? — pridal sa Jurkovskij.
— Nič zvláštne, — odvetil vyhýbavo Michail Antonovič a obzrel sa pritom na dvere veliteľskej kabíny. — Naozaj nič, mládenci. Iba…
— Mí-Míša, — nedal sa odbiť Jurkovskij. — M-mne sa vidí, že on niečo vy-vymyslel.
— Hovor, brucháč, — naliehal ostro Dauge.
Navigátor sa znovu pokúsil vstať.
— S-seď! — zadržal ho Jurkovskij nemilosrdne.
— Mäkkýše. S korením. Vrav!
Michail Antonovič očervenel ako rak.
— Nie sme už deti, — povedal Dauge. — Neraz sme boli vo vážnej situácii. Čo to tam máte za tajnosti?
— Ešte je nádej, — takmer zašepkal Michail Antonovič.
— Nádej, nádej, — opakoval nespokojne Dauge. — Hovor konkrétne!
— Nepatrná nádej, — dodal navigátor. — Naozaj, chlapci, ja už musím ísť.
— A čo to vlastne robia? — nástojil Dauge. — Čo robí Ľoša a Ivan?
Michail Antonovič sa pozrel s ťažkým srdcom na dvere veliteľskej kabíny.
— On vám to nechcel povedať, — zašepkal. — Nechcel vás upokojovať planou nádejou. Alexej dúfa, že sa z toho dostaneme. Teraz prestavujú systém magnetických lapačov… Prosím vás, nechajte ma už! — zakričal napokon tenkým prenikavým hlasom. Akosi sa mu podarilo vstať a kolísavým krokom odišiel do veliteľskej kabíny.
— Mon dieu, — vzdychol si ticho Mollar a znovu si ľahol horeznak.
— Ech, to všetko sú hlúposti, — hundral Dauge.
— Napokon Bykov nevie nečinne sedieť, ani keď už smrť číha za chrbtom. Poďme! Poďte, Charlie, uložíme vás do pretlakovej komory. Tak rozkázal kapitán.
Vzali Mollara popod pazuchy, zdvihli ho a viedli na chodbu. Mollar bol taký slabý, že ani hlavu neudržal rovno. Kolembala sa mu z boka na bok.
— Mon dieu, — šeptal. — Prepáčte, ja byť celkom nedobrý medziplanetárny letec. Ja byť rádiooptik_…
Šlo sa im ťažko a navyše museli vliecť Mollara. No napokon sa predsa len akosi dostali do jeho kabíny a uložili ho do pretlakovej komory. Ležal tam poľutovaniahodný, zadýchaný, ubolený, sinavý.
— O chvíľu bude dobre, Charlie, — utešoval ho Dauge.
Jurkovskij mu mlčky zamával a v tom momente sa skrútil od bolesti v chrbtici.
— Po-poležte si, od-oddýchnite si, — dodal po chvíli.
— Dobro, ďakujem vám, súdruhovia, — ďakoval im Mollar.
Dauge potom zavrel vrchnák pretlakovej komory a zabúchal naň. Mollar mu odpovedal zabúchaním.
— No, to by bolo v poriadku, — poznamenal Dauge. — Teraz by sme sa mali obliecť do pretlakových kombinéz.
Jurkovskij zamieril ku dverám. Na Tachmasibe však boli iba tri také obleky pre posádku. Predpokladalo sa, že cestujúci budú v čase preťaženia v pretlakových komorách.
Obišli preto všetky kabíny a pozbierali podušky a prikrývky, ktoré našli. V kabíne, kde bolo observatórium, si ich potom poukladali okolo periskopov, aby mohli robiť pozorovania. Obložení zo všetkých strán poduškami potom ležali a mlčky oddychovali. Dýchalo sa im ťažko. Mali pocit, akoby im na prsiach ležal obrovský balvan.
— S-spomínam si, že v škole sme na tréningu absolvovali veľké preťaženia, — ozval sa Jurkovskij. — Mnohí sme vtedy začali pestovať „štíhlu líniu“.
— Áno, — prisvedčil mu Dauge. — Ale aby som nezabudol. Čo je to za hlúposť s tými mäkkýšmi s korením?
— Po-podarené, čo? — zasmial sa Jurkovskij. — Náš navigátor si tajne viezol niekoľko konzerv a explodovali mu v batožine.
— Ale čo? — začudoval sa Dauge. — To je kontraband. Nedisciplinovanosť. Má šťastie, že Bykov teraz nemá čas na také veci.
— R-B-Bykov o tom iste nič nevie, — povedal Jurkovskij. A ani vedieť nebude, pomyslel si.
Dauge vzal denníky so záznamami pozorovaní a prezeral si ich. A Jurkovskij sa o ne zaujímal. Po chvíľke sa začali škriepiť o pôvode meteoritov a o príčine zrážky s nimi. Dauge sa domnieval, že išlo o náhodný roj. Jurkovskij sa skôr prikláňal k názoru, že to bol prstenec meteoritov, obiehajúcich okolo Jupitera.
— Prstenec? Okolo Jupitera? — opakoval pochybovačné Dauge.
— Áno, — trval na svojom Jurkovskij. — Už dávno som na to myslel A teraz sa mi to iba potvrdilo.
— Nie, — namietal Dauge. — To nie je prstenec. Skôr polkruh.
— Tak nech je to polkruh, — súhlasil Jurkovskij.