— Život, život je krásny, — odvetil Mollar so smutným úsmevom. — Len ho je málo!
Aj Dauge si ľahol a upieral pohľad dohora. — Málo máme života, pomyslel si. Oveľa menej, ako sa nám žiada. — A polohlasne po lotyšsky zahrešil.
— Čo? — spýtal sa Mollar.
— Ale, kľaje, — vysvetlil mu Jurkovskij.
Mollar vzápätí vysokým hlasom povedal:
— Priatelia moji!
Planétológov jeho slová akoby zelektrizovali. Obaja sa naňho pozreli.
— Priatelia, — zopakoval Mollar. — Čo mam robiť? Vy ste skúsení medziplanetárni letci. Ste veľkí ľudia, hrdinovia. Áno, hrdinovia! Mon dieu! Vy ste pozerali častejšie do očí smrti ako ja pozerať do očí dievčaťa. — Žalostne pokýval hlavou. — Ja vôbec nemám skúsenosti. Cítim sa zle a chcel by som veľa povedať, no teraz je už čoskoro koniec a ja neviem, ako to povedať. Áno, áno, ako to vlastne teraz len hovoriť?
Hľadel na Daugeho a Jurkovského planúcimi očami.
— Dočerta! — zahundral rozpačito Dauge a pozrel na Jurkovského, ktorý ležal s rukami založenými pod hlavou a úkosom pozoroval Mollara
— Dočerta! — začal znovu Dauge. — Už som na to aj zabudol.
— M-môžem vám porozprávať, ako mi chceli amputovať nohu, — navrhol Jurkovskij.
— Dobre! — súhlasil veselo Dauge. — A potom nám aj vy rozpoviete niečo veselé, Charlie, áno?
— Ach, vy stále žartujete, — bránil sa Mollar
— A môžete nám aj zaspievať, — nahováral ho Dauge. — Však nám zaspievate, Charlie?
— Ach, — vzdychol Mollar. — Som celkom nanič.
— Zďaleka nie, — uisťoval ho Dauge — Držíte sa výborne, Charlie. A to je najhlavnejšie. Nože, Vladimír, však sa Charlie dobre drží?
— S-samozrejme, — prisvedčil Jurkovskij. — P-pozoruhodne!
— A kapitán nespí, — pokračoval živo Dauge.
— Všimli ste si, Charlie? Náš kapitán čosi vyšpekuloval.
— Áno, — ozval sa Mollar. — Áno! Náš kapitán, to je veľká nádej.
— M-meter deväťdesiatpäť, — poznamenal Jurkovskij.
Mollar sa zasmial.
— Vy všetci žartujete, — povedal po chvíli.
— My debatujeme a pozorujeme, — tvrdil Dauge.
— Charlie, chcete sa pozrieť do periskopu? To je krása! To ešte nikto nikdy nevidel, — presviedčal Mollara a sám priložil oko k okuláru. Jurkovskij videl, ako sa mu narovnal chrbát. Dauge sa chytil oboma rukami podstavca periskopu.
— Bože môj, — zvolal. — Planétolet!
V ružovom priestore visel planétolet. Bolo ho veľmi dobre vidieť, rozoznávali na ňom všetky detaily. Podľa všetkého nebol od Tachmasibu vzdialený viac ako dva-tri kilometre. Bol to fotónový dopravný planétolet prvej triedy s parabolickým odrážateľom, pripomínajúcim rozprestretú sukňu, s guľatou obývacou gondolou a diskovitým priestorom pre náklad. Na ďaleko vyčnievajúcich konštrukciách trčali tri cigary havarijných rakiet. Planétolet visel bez pohybu. Bol celý sivý ako v čiernobielom filme.
— Kto je to? — spýtal sa Dauge takmer šeptom. — Vari len nie Petruševskij?
— P-pozri sa mu na odrážateľ, — upozornil ho Jurkovskij.
Odrážateľ sivého planétoletu bol na okraji rozbitý.
— Nemali šťastie, chlapci, — prehodil Dauge
— Ó! — vykríkol Mollar. — Tam byť ešte jeden. Druhý planétolet, presne taký istý, visel o kúsok hlbšie ako prvý.
— Aj ten má rozbitý odrážateľ, — poznamenal Dauge.
— Už r-rozumiem, — zvolal víťazoslávne Jurkovskij. — To je náš Tachmasib. Je to fatamorgána!
Išlo tu dokonca o dvojitú fatamorgánu. Dolu v hĺbke sa zrazu vynorilo niekoľko dúhovo sfarbených bublín. Prudko stúpali hore k vidine Tachmasibu, ktorá sa začala chvieť až napokon zmizla. No o kus ďalej sa zjavila znovu, dokonca až tri.
— Aké pekné bubliny, — obdivoval ich Mollar. — A spievajú!
Potom si znovu ľahol na chrbát. Z nosa mu začala tiecť krv. Posmrkával, mračil sa a občas sa pozrel na planétológov, či nevidia, čo sa mu stalo. Tí sa, samozrejme, tvárili, že nič nezbadali a usilovali sa nepozerať na Mollara. Krvácanie z nosa nemožno zastaviť. Musí prestať samo. Rádiooptika by bolo treba uložiť do pretlakovej komory, lenže… No, nič to, hádam sa zastaví aj samo od seba. Mollar ticho posmrkával.
— Aha, tam je ešte jedna fatamorgána, — ozval sa po chvíli mlčania Dauge.
Jurkovskij pozrel do periskopu. Nie, to nie je možné, pomyslel si. To nemôže byť pravda. Tachmasib sa plavne vznášal nad vrcholom obrovskej sivej skaly. Jej úpätie sa strácalo v ružovom opare. Vedľa sa vypínala druhá skala, holá, na niekoľkých miestach kolmo rozčesnutá. A o kus ďalej sa tiahla reťaz ostrých končistých vrcholcov. Do observatória doľahlo dunenie, podobné zvuku valiacej sa lavíny.
— T-to už nie je fatamorgána, — povedal Jurkovskij. — To sa podobá jadru.
— Nezmysel, — prerušil ho Dauge.
— D-dosť možné, že Jupiter predsa len má jadro.
— Hlúposti, hlúposti, — opakoval netrpezlivo Dauge.
Horský masív pod Tachmasibom nemal konca-kraja.
— Hľa, ešte, — poznamenal Dauge.
Nad skalné končiare čnela temná neforemná silueta obrovského balvanu, ktorý ako sa zjavil, tak zmizol. Vzápätí sa však zjavil druhý, tretí a ďaleko za nimi sa vŕšila sotva viditeľná obrovská masa týchto balvanov. Horský masív pomaly klesal, až celkom splynul s okolím. Jurkovskij, nespúšťajúc oči ž periskopu, si priložil k ústam mikrofón. Bolo počuť, ako mu pri tomto pohybe zapraskalo v kĺboch.
— Bykov, — zakričal do mikrofónu. — Alexej!
— Alexej tu nie je, Vladimír, — ozval sa z ampliónu navigátorov hlas, trochu zadychčaný, ale silný. — Je pri reaktore.