— Nad akými skalami? — spýtal sa vyľakane navigátor.
V diaľke sa zjavila nápadne rovná, akoby zvalcovaná rovina, ovenčená nevysokou hradbou oblých pahorkov a rovnako nečakane zasa zmizla v ružovom nekonečne.
— Ne-nevieme, — odvetil Jurkovskij.
— Hneď sa pozriem, Voloďka, — povedal Michail Antonovič.
V periskope sa znovu zjavil obraz skalnatej krajiny, no vrcholce jej hôr, čuduj sa svete, boli obrátené smerom dolu, k zemi. Bol to zvláštny, fantastický pohľad. Jurkovskij si najskôr myslel, že aj to je fatamorgána. No potom pochopil.
— Jo-Johanič, to nie je jadro planéty. To je cintorín.
Dauge nechápal.
— To je cintorín svetov, — vysvetľoval mu Jurkovskij. — Planéta ich pohltila.
Dauge dlho mlčal a potom zašepkal:
— Aké objavy, aké objavy! Prstenec, ružové žiarenie, cintorín svetov… Škoda, večná škoda.
Obzrel sa a oslovil Mollara. Ten mu neodpovedal. Ležal doluznačky v bezvedomí.
Odniesli ho do pretlakovej komory. Priviedli ho k vedomiu. Bol veľmi opuchnutý, vyčerpaný a okamžite zaspal. Keď sa vrátili do observatória, znovu si sadli k periskopom. Popod Tachmasib, popri ňom a občas i nad ním plávali v stlačenom kyslíku zvyšky neznámych svetov: horské masívy, obrovské balvany i priezračné mračná prachu. Potom prúdenie odnieslo Tachmasib stranou a v periskope bolo vidieť len prázdny ružovkastý priestor.
— Som unavený ako pes, — povedal Dauge a ľahol si na bok.
— Myslel som si, že je to jadro planéty, — poznamenal po chvíli Jurkovskij.
— Nie, to nemohlo byť jadro, — oponoval mu Dauge.
Jurkovskij si pretrel tvár dlaňami a znovu volal Daugeho k periskopu.
Ešte dlho pozorovali. Mnoho videli a počuli, alebo sa im to aspoň zdalo. Obaja boli veľmi unavení a občas sa im zatmelo v očiach. Steny observatória akoby sa rozplynuli a všade bolo iba ružové ma-rivo. Videli blesky neobyčajnej veľkosti a sily, ktoré sa križovali v tme nad Tachmasibom i pod ním v ružovej priepasti. Zazreli čosi, čo im pripomínalo vlniace sa kusy látky, ktoré s hvizdotom preplávali okolo nich. Usilovali sa rozpoznať tajomné tiene, ktoré sa občas zjavili v hmle. Škriepili sa o ích veľkosti. Počuli pískanie, vytie, hrmot i neobyčajné, tajomné zvuky, ponášajúce sa na ľudské hlasy. Dauge navrhol, aby ich zachytili na magnetofónovú pásku, no vtedy už Jurkovskij spal, ležiac na bruchu. Obrátil ho na chrbát, znovu sa vrátil k periskopu a pozoroval ďalej sám.
Do observatória sa pootvorenými dverami vplazila Rukavička, vlečúc brucho po zemi. Bola celá modrá so škvrnou na hlave a usalašila sa Jurkovskému na kolenách. Dauge ju chcel odohnať, no nemal toľko sily. Ani len hlavu už nevládal držať rovno. Aj Rukavička ťažko dýchala a ťarbavo mihala očami. Fúzy na tlame mala zježené a polmetrový chvost sa jej kymácal v rytme dýchania.
Žilinovi sa pracovalo nepredstaviteľne ťažko. Niekoľko ráz upadol do bezvedomia. Vynechávalo mu srdce a občas všetko zalievala červená hmla. V ústach cítil chuť krvi. Veľmi sa hanbil, pretože Bykov pracoval bez prestania, húževnato a rytmicky ako stroj, hoci zrejme ani jemu nebolo ľahko. Mal bledú tvár, červenú opuchnutú šiju a namáhavo dýchal.
Žilin už zo dve hodiny pochyboval o zmysle ich práce. Stratil akúkoľvek nádej i túžbu po živote. No zakaždým, keď sa prebral z bezvedomia, pokračoval v práci, pretože videl vedľa seba Bykova neúnavne a mlčky pracovať.
Ak sa nám podarí vyviaznuť, myslel si Žilin, nepôjdem s expedíciou na Pluto, a vôbec nikam, kým nebudem ako Ryšavý pustovník Bykov. Žilin nevedel, odkiaľ sa vzala taká čudná prezývka. Pokiaľ sa pamätal, všetci starší vedci i piloti si Bykova veľmi vážili. Ak sa z toho dostanem, zaumieňoval si v duchu, musím byť taký ako Bykov. Ak nie, musím zomrieť tak statočne ako on. Keď Žilin upadol do bezvedomia, kapitán robil aj jeho prácu, keď sa prebral, vrátil sa na svoje miesto.
Napokon Bykov povedal: „Poďme!“ a vrátili sa do veliteľskej kabíny. Michail Antonovič spal v kresle pri samopočítači. Občas nahlas zachrápal. Samopočítač nepracoval, bol vypnutý. Bykov sa naklonil ponad navigátora, vzal do ruky mikrofón a oznámil:
— Všetci cestujúci do spoločenskej kabíny, okamžite!
— Čo? — spýtal sa rozospatý navigátor. — Čo to má znamenať? Vari už…
— Už, — odbil ho Bykov. — Poďme do spoločenskej kabíny!
Počkal, kým sa Michail Antonovič, mračiac sa a postonávajúc, vyhrabe z kresla a potom povedal ešte raz:
— Poďme!
Len čo vošli do spoločenskej kabíny, Michail Antonovič zamieril ká kreslu, uvelebil sa v ňom a založil si ruky na brucho. AJ Žilín si hneď sadol, lebo sa mu triasli nohy. Na stole boli ešte taniere a lyžice od obeda, akoby boli iba pred chvíľou dojedli.
Potom sa otvorili dvere vedúce na chodbu a do kabíny vošli cestujúci. Planétológovia viedli medzi sebou Mollara, ktorý stískal v jednej ruke zakrvavenú vreckovku. Dauge a Jurkovskij ho usadili na diván a sadli si vedľa neho.
Žilin si ich obzeral. Vari aj ja mám takú papuľu? To sa pýtal sám seba a ukradomky si pošúchal tvár. Zdalo sa mu, že líca má vpadnuté a podbradok veľmi tučný asi ako Michail Antonovič. Cítil, akoby mu po tvári behali mravce. Že by mu meravela tvár?
— Tak, — vyrušil ho z úvah kapitánov hlas. Bykov vstal zo stoličky v rohu miestnosti, podišiel k stolu a oprel sa oň celou váhou.
— Tak, — začal znovu, — až dosiaľ sme sa zaoberali pre-stav-bou Tachmasibu. Pre-stav-bu sme už skončili. — Hoci sa mu akosi nedarilo správne vysloviť slovo prestavba, nevzdal sa a preslabikoval ho dvakrát za sebou. — Teraz môžeme znovu spustiť fotónový reaktor. No skôr ako to urobíme, chcem vás informovať o možných dôsledkoch. Upozorňujem vás, že som už rozhodol, a nejdem sa teda s vami radiť alebo sa pýtať na váš názor…
— Stručnejšie, Alexej, — súril ho Dauge.
— Už som rozhodol, — zopakoval Bykov, — ale myslím, že máte právo vedieť, ako sa to môže skončiť. Po prvé, spustenie reaktora môže vyvolať explóziu kyslíka okolo nás, ktorá by zničila Tachmasib úplne. Po druhé, prvé vzplanutie plazmy môže zničiť odrážateľ. Je totiž možné, že vonkajšia vrstva zrkadla už podľahla korózii. V takom prípade zostaneme tu. Chápete, čo tým myslím. Po tretie, je tu možnosť, že Tachmasib predsa len prekoná príťažlivosť planéty a…
— Rozumieme, — prerušil Dauge kapitána.
— … dopravíme zásoby potravín na Amalteu, — pokračoval Bykov. — Rozhodol som sa štartovať okamžite. Vyzývam všetkých, aby ihneď odišli do pretlakových komôr. Všetci, bezpodmienečne. Ľahnite si tam, a nijaké čertoviny! — To platilo predovšetkým pre planétológov, na ktorých sa v tej chvíli prísne pozeral. — Preťaženie bude minimálne osemnásobné. Palubný inžinier dozrie na presné splnenie rozkazu.
Ešte raz sa na všetkých pozrel spod obočia, potom sa zvrtol a pevným krokom odišiel do veliteľskej kabíny.
— Mon dieu, — ozval sa Mollar, slabo posmrkávajúc. Znovu mu začala tiecť krv z nosa.
Dauge krútil hlavou a hundral:
— Potrebujeme niekoho, kto by nám priniesol šťastie.
Žilin vstal.
— Je čas, súdruhovia, — povedal ticho. Želal si, aby sa to čím skôr skončilo. No všetci zostali sedieť.
— Súdruhovia, je čas, — zopakoval Žilin.
— P-prav-depodobnosť priaznivého výsledku nie je väčšia ako desať percent, — poznamenal zamyslene Jurkovskij, trúc si pritom rukami tvár.
Michail Antonovič stonajúc vstal z kresla.
— Mládenci, — oslovil prítomných. — Zdá sa, že sa nám prichodí rozlúčiť. Viete, pre každý prípad… Všeličo sa môže stať, — dodal a vystrúhal pritom nepeknú grimasu.
— Keď lúčiť, tak lúčiť, — ozval sa Dauge. — Tak sa teda rozlúčme.
— Ale ja neviem ako, — povedal Mollar.
Aj Jurkovskij vstal.