— Áno, áno, — prerušil ho Michail Antonovič, — Poďte, mládenci, poďte nech sa s vami rozlúčim.
Objal sa s Jurkovským, potom s Daugem a s Mollarom.
— A ty, Miša, kde budeš? — spýtal sa Dauge.
Michail Antonovič pobozkal Žilina, vzlykol a povedal:
— V pretlakovej komore ako všetci.
— A ty, Ivan?
— Ja tiež, — odvetil Žilin.
— A kapitán?
Vyšli na chodbu a tam všetci zastali. Zostávalo im už iba niekoľko krokov do kabín.
— Alexej Petrovič hovorí, že tu nad planétou neverí automatike, — povedal ticho Žilin. — Sám bude riadiť celú operáciu.
— B-Bykov je Bykov, — poznamenal Jurkovskij, šibalsky sa pritom usmievajúc. — V-všetkých nás má na svojich ramenách.
Michail Antonovič vošiel do svojej kabíny,
— Pomôžem vám, monsieur Mollar, — navrhol mu Žilin.
— Hej, — súhlasil rádiooptik a poslušne sa zavesil do Žilina, ktorý ho zaviedol do kabíny a uložil do pretlakovej komory.
— Ako sa máte, Vaňa? — spýtal sa ho smutne Mollar. — Dobre?
— Dobre, monsieur Mollar, — prikývol Žilin.
— A čo dievčatá?
— Ó, vynikajúce, — odvetil rýchle Žilin. — Na Amaltei sú fantastické dievčiny.
Potom sa zdvorilo usmial a zavrel príklop na komore. Úsmev mu čoskoro zmizol z tváre pri pomyslení na to, čo ich čaká. Už aby sme to mali za sebou, vzdychol si v duchu.
Vyšiel na chodbu, ktorá sa mu zdala v tej chvíli strašne pustá. Pobúchal po každej pretlakovej komore a znútra mu odpovedal podobným spôsobom.
Potom sa vrátil do veliteľskej kabíny.
Bykov sedel v navigátorovom kresle. Na sebe mal kozmický skafander, ktorý Žilinovi pripomínal kuklu húsenice. Iba ryšavá hlava mu vytŕčala z kombinézy. Vyzeral celkom normálne, bol len veľmi unavený a srditý.
— Všetko v poriadku, Alexej Petrovič, — hlásil Žilin.
— Dobre, — povedal Bykov. — Nemáš strach, chlapče?
— Nie, — odvetil Žilin.
Skutočne sa nebál. Želal si len, aby sa to už čo najskôr skončilo. Zrazu veľmi zatúžil vidieť otca, ako vystupuje zo stratoplánu, mohutný, fúzatý, s klobúkom v ruke. Túžil mu predstaviť Bykova.
— No, choď už, Ivan! — vyrušil ho Bykov zo zamyslenia. — O desať minút štartujem!
— Dobrú plazmu, Alexej Petrovič, — želal mu na rozlúčku Žilin.
— Ďakujem. A choď už! — posielal ho Bykov.
Musím to vydržať, pomyslel si Žilin. Dočerta, vari to nevydržím? Prišiel ku dverám svojej kabíny a zbadal tam Rukavičku. Ledva sa vliekla, pritisnutá k stene. Keď uvidela Žilina, zdvihla k nemu trojuholníkovú hlavu a mdlo zamrkala.
— Chúďa! — poľutoval ju nahlas Žilin. Potom ju opatrne chytil za kožu na krku, vovliekol ju do kabíny, otvoril príklop pretlakovej komory, pozrel na hodinky a vložil Rukavičku dnu. Napokon vošiel aj on do pretlakovej komory a zatvoril za sebou príklop. Ležal v úplnej tme, počul, ako okolo šumí vzduch, a cítil, že tlak sa vyrovnáva a telo každým okamihom stráca na váhe. Cítil sa neobyčajne príjemne. Iba Rukavička sa občas zahniezdila a fúzami, ostrými ako tŕne, ho pichala do ruky. Musím vydržať, pripomínal si znovu, musím. Tak ako on. Vo veliteľskej kabíne Alexej Petrovič Bykov stlačil ukazovákom vrúbkovanú klávesnicu štartu.
Aj na západ Jupitera je pekný pohľad. Žltozelená žiara exosféry pomaly zhasína a hviezdy sa jedna po druhej začnú trblietať ako diamanty na čiernom zamate.
No riaditeľ stanice J nevidel ani hviezdy, ani žltozelenú žiaru nad neďalekými skalami. Pozoroval ľadovú plochu raketodrómu. Tam klesala, očami si to sotva postrehol, obrovská veža Tachmasibu. Táto kozmická loď prvej triedy, poháňaná fotónovým reaktorom, bola určená na prepravu nákladov. Jej rozmery boli obrovské. Spod spektrového klobúka sa zdalo, že Tachmasib klesá na raketodróm sám. Ale v tieni skál i na druhej strane roviny mocné kladkostroje ťahali oceľové laná, ktoré sa občas ostro zablysli. Nimi priťahovali koráb k pristávacej ploche. Slnko jagavo ožarovalo Tachmasib. Bolo vidieť všetky detaily — od ohromnej čaše odrážateľa až po gondolu, v ktorej žila a pracovala posádka.
Na Amaltei ešte nikdy nepristála taká obrovská loď, ani taká poškodená. Okraj odrážateľa mala roztrhnutý, na dvestometrovej rúre fotónového reaktora bolo vidieť fľaky vyžraté vesmírnou koróziou, havarijné rakety trčali na všetky strany na veľmi čudne pokrivených konštrukciách, jedno z oddelení nákladnej kabíny bolo úplne rozbité Disk kabíny sa ponášal na plochú plechovú konzervu, na ktorú niekto stúpil ťažkou olovenou topánkou.
Časť potravín sa iste zničila, pomyslel si riaditeľ. Tachmasib veru nepôjde tak skoro nazad.
— Ten slepačí bujón nám prišiel draho, — poznamenal kuchár Valnoha.
— Slepačí bujón si radšej vyhoďte z hlavy! — povedal riaditeľ. — Vôbec naň nemyslite! Len by ste podaromnici mrhali čas.
— Ale čo, — nedal sa kuchár. — Osadenstvo potrebuje riadnu stravu.
Planétolet už stál na pristávacej ploche ponorený do tieňa hôr. Teraz bolo vidieť už len občas slabozelené záblesky, odrážajúce sa od jeho bokov. Potom zažiarili červené svetlá a zjavili sa malé, čierne postavičky ľudí.
Strapatý hrb Jupitera zmizol za horizontom. Skaly potemneli, stali sa vyššími.
V náprsnom vrecku riaditeľovho kabáta tenučko zapišťala vysielačka. Riaditeľ ju vytiahol a zapol na príjem.
— Počujem, — ohlásil sa.
Tenor službukonajúceho dispečera, rozveselený a bez náznaku ostýchavosti či úcty k nadriadenému, hlásil:
— Súdruh riaditeľ, kapitán Bykov s posádkou a cestujúcimi pristál na základni. Očakávajú vás v kabinete.
— Prídem, — odvetil riaditeľ.
Spolu s kuchárom Valnohom sa zviezol výťahom do svojej pracovne. Dvere pracovne boli roztvorené dokorán. Vnútri bolo plno ľudí. Všetci sa hlučne bavili, rozprávali sa, smiali. Ešte na chodbe začul riaditeľ radostné zvolanie;
— Ako sa máte? A chlapci?
Riaditeľ nevošiel dnu hneď. Postál chvíľku na prahu, obzerajúc si posádku Tachmasibu. Za chrbtom mu nahlas dýchal Valnoha, z čoho sa dalo usúdiť, že je veľmi rozrušený. Prvého zbadali Mollara. Mal ešte mokré vlasy po kúpeli. Francúz živo gestikuloval a smial sa. Okolo neho stáli dievčatá — Zojka, Galina, Nadenka, Jane, Juriko — skrátka celá ženská časť osadenstva Amaltey ho obstúpila a smiala sa vedno s ním. Mollar sa vždy vedel postarať o to, aby ho počúvali všetky dievčati
Potom riaditeľ uvidel Jurkovského, vlastne len jeho hlavu, ktorá vyčnievala nad všetky ostatné, a akési čudo, čo mu ležalo na pleciach. Vrtelo hlavou na všetky strany a z času na čas zívlo. Daugeho síce nevidel, no jeho hlas bolo počuť rovnako dobre ako Mollarov. Kričal: