Bokom stál neznámy mocný mládenec trochu bledšej pleti, no inak krásavec. Debatovalo s ním niekoľko domácich medziplanetárnych letcov. Michail Antonovič Krutikov sedel v kresle za riaditeľským stolom. Čosi rozprával, tlieskajúc pritom rukami a utierajúc si občas vreckovkou oči.
Bykova zbadal riaditeľ posledného. Bol bledý, až popolavý, medené vlasy sa mu leskli a pod očami mal kruhy, aké mávajú ľudia po veľkom a dlhotrvajúcom preťažení organizmu. Oči mu však spokojne žiarili. Hovoril tak ticho, že z jeho rozprávania nepočul nič. Všimol si len, že hovorí pomaly a so značnou námahou. Bykova obstali vedúci oddielov a náčelník raketodrómu. Bola to vari najtichšia skupinka v pracovni.
Bykov zdvihol hlavu a zbadal riaditeľa. Vstal, pracovňou preletel tichý šum, prítomní zbystrili pozornosť. Riaditeľ stanice a kapitán si vyšli v ústrety, hrmotne klepkajúc magnetickými podkovami po kovovej dlážke. Stretli sa uprostred miestnosti. Podali si ruky a chvíľu mlčky stáli, potom Bykov zahlásil:
— Súdruh Kangrén, planétolet Tachmasib s nákladom pristál.