— Všetko v poriadku, — hlásil Žilin. No aj Bykov sa už sklonil nad prístrojovou doskou a vzal do rúk kontrolnú pásku so zápisom.
Odrážateľ, najdôležitejší, ale aj najkrehkejší element prívodu fotónov, je obrovské parabolické zrkadlo, na ktorom je nanesených päť jemných, veľmi odolných vrstiev mezohmoty. V zahraničnej literatúre sa odrážateľ často nazýva „sail“ — plachta. V ohnisku paraboloidu každú sekundu vybuchujú a menia sa na lúče milióny dávok vodíko-trítiovej plazmy. Prúd bledého lilavého plameňa naráža na plochu odrážateľa a vytvára ťažnú silu. Pritom vo vrstvách mezohmoty vznikajú postupne obrovské rozdiely v teplotách a mezohmota, vrstva za vrstvou, vyhára. Okrem toho je odrážateľ vystavený nepretržitej meteorickej korózii. A ak sa odrážateľ poškodí v miestach, kde je naň napojená silná rúra fotónového reaktora pri jeho plnom chode, vesmírna loď sa v okamihu premení na tichú hviezdu. Preto sa tieto zariadenia vesmírnych lodí vymieňajú po každých sto astronautických jednotkách letu. A preto aj kontrolný systém ustavične meria a signalizuje stav vrstvy mezohmoty i celého povrchu odrážateľa.
— Tak, — poznamenal Bykov, obracajúc v prstoch pásku. — Prvá vrstva nám už vyhorela.
Žilin mlčal.
— Michail! — zakričal Bykov na Krutikova. — Vieš, že nám už vyhorela prvá vrstva?
— Viem, Ľošeňka, — ozval sa navigátor. — A čo chceš? Oversun?
„Oversun“ alebo „skok cez Slnko“ sa robil len vo výnimočných prípadoch, ako napríklad teraz, keď stanici J hrozil hlad. Pri oversune bolo totiž Slnko v priamke letovej dráhy medzi planétou štartu a cieľovou planétou, čo je z hľadiska priamej kozmonavigácie veľmi náročné. Fotónový reaktor je mimoriadne zaťažený, pracuje na maximálny výkon, vesmírna loď má rýchlosť šesť-sedemtisíc kilometrov za sekundu. Na prístrojoch sa prejavujú efekty neklasickej mechaniky, zatiaľ, žiaľ, nedostatočne preskúmané. Posádka takmer neoddychuje. Spotreba paliva a opotrebovanie odrážateľa sú veľmi vysoké. A k cieľovej planéte sa spravidla prichádza od pólu, čo je pre pristávací manéver nevýhodné.
— Áno, — potvrdil Bykov. — Oversun.
Skontroloval stav paliva a znovu sa obrátil na navigátora.
— Miša, podaj mi kópiu pristávacieho manévru.
— Počkaj okamih, — odbil ho navigátor, ktorý mal práve plné ruky práce. Na riadiacom pulte mal celú hŕbu modrých hárkov a „kŕmil“ nimi prídavné zariadenie samopočítača, ktoré ticho bzučalo, spracúvajúc jeden lístok za druhým.
Bykov si sadol do kresla, a kým zatvoril oči, zazrel, ako Michail Antonovič natiahol ruku a prstami prebehol po klaviatúre riadiaceho pultu. Jeho ruka sa v tej chvíli podobala na veľkého bieleho pavúka. Samopočítač dostal povel, rozozvučal sa a o chvíľu zastal, žmurkajúc červeným stopsvetlom.
— Čo potrebuješ, Ľošeňka? — opýtal sa navigátor, pozerajúc do svojich lístkov.
— Program pristávacieho manévru, — zopakoval svoju prosbu Alexej Petrovič, pokúšajúc sa otvoriť oči.
Vtedy začala vychádzať zo samopočítača páska s výpočtami a Michail Antonovič ju chytil do oboch rúk.
— O chvíľu, — povedal Alexejovi Petrovičovi. — O chvíľu!
Bykovovi sladko zašumelo v ušiach, pod vlečkami mu vzplanuli žlté plamienky. Hlava mu klesla na prsia.
— Ľošeňka, — zavolal naňho navigátor. Potom sa naklonil cez riadiaci pult a poklepal ho po pleci.
— Ľošeňka, tu máš program.
Bykov sa strhol, mykol hlavou a rozhliadol sa. Potom si vzal program pristávacieho manévru.
— Uhm, hm… — odkašlal si a na čele sa mu zjavili vrásky. — Tak. Znovu je tu algorytmus. Teta-algorytmus…
A rozospatý sa pohrúžil do štúdia programu.
— Keby si si vzal sporamín, Ľošeňka… — prihovoril sa mu dobrodušne navigátor.
— Počkaj, — prerušil ho Bykov. — Čo to tu máš? Vari si rozum stratil, navigátor?
Michail Antonovič vstal zo stoličky, obišiel stôl a hľadiac Bykovovi ponad plece, sledoval s ním program.
— Kde, kde? — pýtal sa.
— Kam to letíš? — pokračoval Bykov nahnevane.
— Myslíš si, že na Siedmy polygón?
— Áno, a čo má byť?
— Domnievaš sa azda, že na Amaltei postavili kvôli tebe trítiový generátor?
— Ak ti ide o palivo, — pochopil narážku navigátor, — máme ho na tri takéto programy.
— Musíme pristáť na Amaltei, — vyratoval pomaly a rozvážne Bykov. — Potom je tu let s planétológmi do exosféry, návrat na Amalteu a napokon sa musíme vrátiť aj na Zem. Opäť použijeme over-sun!
— Počkaj, — prerušil ho Michail Antonovič. — Počkaj minútku. Mne vyčítaš nehospodárny program, akési sklady paliva?!
Vtom sa v otvore do chodby zjavila Daugeho hlava. Bykov sa pootočil. Dauge prebehol očami po kabíne a prosebné sa spýtal:
— Počúvajte, mládenci, nie je tu Rukavička?
— Von! — zreval naňho Bykov.
Dauge stiahol hlavu, otvor sa ticho zatvoril.
— Darmožráči, — zakričal za ním Bykov. — Vieš čo, navigátor, ak nebudem mať dosť paliva na spiatočný oversun, bude s tebou zle!
— Nekrič už toľko, prosím ťa, — ozval sa utrápene Michail Antonovič.
Bykov sa zarazil a o chvíľu dodal, červenajúc sa:
— Čert aby to vzal!
V kabíne sa rozhostilo ticho. Michail Antonovič sa vrátil na svoje miesto. Hnevlivo pozerali jeden na druhého, až kým navigátor neprerušil mlčanie.
— Let do exosféry som prepočítal. Aj spätný oversun mám už takmer vypočítaný, — povedal a rukou pritom ukázal na hŕbu papierov. — A ak máš vážne obavy, môžeme tankovať na Antimarse.
Antimarsom nazývali kozmonauti umelú planétu, ktorá obiehala na dráhe podobnej dráhe Marsu. V podstate to bol sklad paliva, plnoautomatízovaná tankovacia stanica.
— A vôbec, nemáš dôvod na mňa takto kričať, — dodal napokon. Slovo „kričať“ vyslovil takmer šeptom. Už ho prešiel hnev. Aj Bykov sa upokojil.
— No dobre, dobre… Prepáč mi, Michail.
Michail Antonovič sa okamžite usmial.
— Nemal som pravdu, — dodal ešte Bykov.
— Ale čo, Ľošeňka, — zahováral náhlivo navigátor. — To je maličkosť. Taká taľafatka… Aha, tu, pozri, aký zaujímavý prúd máme. Z vertikály, — začal ukazovať rukou, — po plošinu Amaltey i nad samotnou exosférou po vonkajšej elipse až k bodu stretnutia. V momente stretnutia je rýchlosť iba štyri metre za sekundu. Maximálne preťaženie len dvadsaťdva percent a dĺžka trvania bezváhového stavu nepresahuje tridsať-štyridsať minút. V prepočtoch sú iba celkom nepatrné opravy.