— Čo to je hroch? — zaujímal sa Mollar.
— No-o, taká lastovienka, — odpovedal Dauge.
— Lastovička, chápeš?
— Ó l’hirondelle! — vykríkol Mollar. — Hroch!
— Yes, — prisvedčil Dauge. — Natürlich.
— Non, non! Len rusky, — zdôrazňoval Mollar a obrátil sa k Jurkovskému. — Gregoar hovorí pravda?
— Ale vtipkuje. Tára dve na tri, — odvetil zlostne Jurkovskij.
Mollar naňho skúmavo pozrel.
— Ste nejaký nesvoj, Voloďa. Môžem vám dajako pomôcť?
— Ale vôbec nie som. Isto, Charlie. Môžeš hľadať. Ohmatávať všetko rukami ako ja…
— Prečo ohmatať? — čudoval sa Mollar. — Povedzte, ako vyzerá, akú má farbu. Pomôžem vám!
— Cha! — zvolal Jurkovskij. — Aj ja by som rád vedel, akú má teraz farbu.
Mollar sa oprel o diván a dlaňou si prikryl oči.
— Je ne comprends pas, — povedal ľútostivo. — Nechápem. Nemá farbu? Alebo nerozumiem po rusky?
— Nie, nie! Všetko je v poriadku, Charlie, — ubezpečoval ho Jurkovskij. — Samozrejme, že má farbu. No mení ju. Chápete? Keď je na strope, má jeho farbu, keď na diváne, tak je zase takej farby ako diván…
— A keď na Gregoar, tak ona byť Gregoar, — povedal Mollar. — Vy všetci moc a moc žartujete.
— Nie, Jurkovskij hovorí pravdu, — prerušil ho Dauge. Rukavička ustavične mení sfarbenie. Mimikry. Chápete? Ochranné sfarbenie. Pozoruhodne sa maskuje, je schopná meniť farbu podľa prostredia.
— Chameleón-lastovička? — zvolal prekvapene Mollar.
Znovu ktosi zaklopal na dvere.
— Smiem ďalej! — zakričal radostne Mollar.
— Vojdite, — pretlmočil jeho slová Jurkovskij. Do kabíny vstúpil Žilín. Ramenatý, červený a trochu hanblivý.
— Prepáčte, Vladimír Sergejevič, — povedal, nakloniac sa mierne dopredu. — Mňa …
— Ó! — zvolal Mollar celý rozžiarený. Mal veľmi rád palubného inžiniera. — Le petit ingénieur! Ako sa máte, dobro?
— Dobre, — odvetil Žilin.
— A čo dievčiny?
— Bon, — povedal Žilin. Už si na túto otázku zvykol.
— Nádherná výslovnosť, — konštatoval Dauge závistlivo. — Mimochodom, Charlie, prečo sa vždy spytujete Vaňu na dievčatá?
— Zbožňujem dievčiny, — odvetil celkom vážne Mollar. — A preto sa vždy pýtam, ako sa majú?
— Bon. Je comprendre, — trápil francúzštinu Dauge.
Žilin sa obrátil k Jurkovskému.
— Vladimír Sergejevič, posiela ma kapitán. Asi o štyridsať minút preletíme cez perigeum a budeme v exosfére.
Jurkovskij vyskočil.
— No konečne!
— Ak budete robiť pozorovania, som vám k službám.
— Ďakujem, Vaňa, — povedal Jurkovskij. Obrátil sa k Daugemu a zvolal:
— No, Johanič, vpred!
— Drž sa, hnedý Džup! — odvetil mu Dauge.
— Les hirondelles, les hirondelles, — pospevoval si Mollar. — A ja idem pripraviť obed. Dnes mám službu. Bude polievka. Vaňa, máte rád polievku?
Žilin mu už nestačil odpovedať, pretože planétolet silno hodilo stranou a on vyletel z dverí, nestihol sa ich zachytiť. Jurkovskij sa potkol o Mollarove natiahnuté nohy a padol rovno na Daugeho, ktorý zastonal.
— Oho, — spamätal sa ako prvý Jurkovskij. — Meteorit.
— Vstávaj, lebo ma zadusíš, — dožadoval sa Dauge.
Úzky priestor observatória bol celkom zaprataný prístrojmi planetológov. Dauge sedel skrčený pred veľkým pochrómovaným prístrojom, ponášajúcim sa na televíznu kameru. Bol to exosférny spektrograf. Planetológovia doň vkladali veľké nádeje. Bol úplne nový, priamo zo závodu, a pracoval synchrónne s vrhačom bômb. Matnečierna nábojová komora vrhača bômb zaberala polovicu priestoru. Vedľa nej ležali na ľahkých poličkách tmavé, lesklé ploché kazety s bombami. V každej bolo dvadsať kusov o váhe asi štyridsať kilogramov. Pôvodne mali mať kazety automatické podávanie, no Tachmasib nebol vybavený na vedecký výskum a na automatické podávanie nebolo miesta. Vrhač bômb obsluhoval Žilin. Jurkovskij zavelil:
— Nabíjaj!
Žilin odsunul záver komory, vzal prvú kazetu z kraja a so značnou námahou ju vsunul do nábojovej komory. Kazeta bezhlučne zapadla. Žilin ju pohotovo zaistil záverom a zvolal:
— Hotovo!
— Aj ja som pripravený, — hlásil Dauge.
— Michail, — povedal Jurkovskij do mikrofónu.
— Kedy to bude?
— Asi o polhodinku, — odvetil mu navigátor silným basovým hlasom.