No vetu nedokončil. No tvári sa mu zračil úžas. Pult s riadiacou klaviatúrou bol miestami prehnutý, o chvíľu sa však vyrovnal a potom nehlučne skĺzol na dlážku. Žilin začul, ako Michail Antonovič zakvílil od prekvapenia, a tak mu pribehol na pomoc. Na stene veliteľskej kabíny, v jej mäkkej izolácii sa usadila poldruhametrová jašterica z Marsu Rukavička, ktorú tak dlho hľadal Jurkovskij. Presná kresba klávesníc riadenia na jej bokoch už začala blednúť, no na strašnej trojuholníkovej hlave ešte stále blikalo vyobrazenie červenej stoplampy. Michail Antonovič, pozerajúc na meniacu sa Rukavičku, iba ťažko lapal po vzduchu a chytal sa za srdce.
— Heš! — zakričal Žilin.
Rukavička sa pohla a kamsi zaliezla.
— Ja ju zabijem! — vykríkol Bykov. — Žilin, doparoma, choďte na svoje miesto!
Žilin sa obrátil a v tom momente sa to stalo. Tachmasib dostal poriadny zásah.
Po večeri vošiel kuchár Valnoha do spoločenskej miestnosti a povedal:
— Potrebujem vodu. Kto by išiel dobrovoľne?
— Ja, — ozval sa Kozlov.
Potapov zdvihol hlavu od šachovnice a tiež sa prihlásil.
— Samozrejme, že aj ja, — ozval sa Kosťa Stecenko.
— Aj ja môžem? — spýtala sa Zojka Ivanova tenučkým hláskom.
— Prirodzene, — odvetil jej Valnoha, pozerajúc do povaly. — Príďte všetci.
— Veľa vody je treba? — opýtal sa Kozlov.
— Ani nie, tak desať ton, — povedal Valnoha a vyšiel von.
— Aj ja idem s vami, — ozval sa Gregor.
— Ty len radšej zostaň tu a rozmýšľaj, — radil mu Potapov. — Si teraz na ťahu. A ty vždy rozmýšľaš nad jedným ťahom aj pol hodiny.
— To nič, — nedal sa Gregor. — Ešte stačím aj porozmýšľať.
— Gaľa, poď s nami, — volal Stecenko vedúcu astrometrického observatória.
Gaľa ležala v kresle a počúvala magnetofón. Ozvala sa dosť neochotne:
— Pre mňa za mňa!
Potom vstala a lenivo sa pretiahla. Bola to dvadsaťosemročná vysoká, driečna dievčina. Najkrajšia na celej stanici. Polovica chlapcov z posádky bola do nej zaľúbená.
— Poďme, — povedal Kozlov, zapínajúc si pracky magnetických pantoflí. Potom vykročil ku dverám.
Zišli najskôr do skladu po kožušinové bundy, elektrické píly a samozdvižný elektrovozík.
Obyvatelia stanice brali vodu, vlastne ľad, z takzvanej Eisgrotte. Amaltea bola vlastne sploštenou ľadovou guľou o priemere stotridsať kilometrov. Iba na povrchu bol ľad premiešaný s meteorickým prachom, kameňmi a železnými úlomkami. O pôvode tejto neveľkej ľadovej planéty sa nevedelo zatiaľ nič určité. Jedni, nie veľmi zbehlí v kozmonautike, sa domnievali, že Jupiter v dávnych dobách strhol z nejakej planéty, ktorá sa, nevedno prečo a ako, dostala do jeho blízkosti, vodný obal. Druhí sa prikláňali k hypotéze o vzniku piateho Jupiterovho mesiačika, podľa ktorej ľad vznikol kondenzáciou vodných pár. Iní boli zas toho názoru, že Amaltea vôbec nepatrí do našej slnečnej sústavy, ale príťažlivosť Jupitera ju do nej vtiahla. No nech boli teórie o jej vzniku akékoľvek, neobmedzené množstvo vodných zdrojov priamo na planéte bolo pre obyvateľov stanice veľmi výhodné.
Elektrovozík prešiel chodbou a zastavil sa pred širokou bránou Eisgrotte. Gregor z neho zoskočil a hľadal tlačidlo mechanizmu zámky.
— Nižšie, nižšie, — kričal naňho Potapov. — Slepáň akýsi.
Gregor napokon našiel tlačidlo, brána sa roztvorila a všetci vošli dnu. Eisgrotte bola skutočne ľadová jaskyňa, akýsi tunel vykopaný do útrob planéty. Jej vnútro osvetľovali tri podlhovasté plynové lampy, no ich svetlo, odrážajúce sa od krištáľovo čistého ľadu, napínalo jaskyňu takým jasom, že sa zdalo, akoby v nej svietilo nesčíselné množstvo lustrov zo všetkých stien, z povaly i zo zeme.
V jaskyni sa muselo chodiť veľmi opatrne, lebo nemala magnetické pole. Bolo tam dosť chladno.
— Ľad, — konštatovala Gaľa, obzerajúc sa po jaskyni. — Celkom ako na Zemi.
Zojka, trochu schúlená od zimy, si tuhšie pritiahla kožušinovú bundu a pritakávala jej:
— Veru, ako na Antarktíde.
— Ja som bol na Antarktíde, — ozval sa Gregor.
— No veď, kde by si ty chýbal, — dobiedzal doňho Potapov. — Všade si bol.
— Chlapci, ideme! — prerušil ich spor Kozlov.
Vzali píly, pristúpili k stene a začali z nej vypiľovať kocky ľadu. Píly vnikali do ľadu ani do masla. Vo vzduchu sa zablysli ľadové piliny. Zojka i Gaľa pristúpili bližšie.
— Daj, aj ja to skúsim, — prosila Zojka Kozlova.
— Nie, — odvetil stroho Kozlov. — Pokazila by si si oči!
— Úplne ako sneh. Náš pozemský sniežik, — nadchýnala sa Gaľa, chytajúc do rúk ľadové piliny.
— No, toho je aj inde dosť a dosť, — ozval sa Potapov. — Napríklad na Ganymede máš snehu, koľko len chceš.
— Tam som už bol, — ozval sa pohotovo Gregor.
— Chlapci, — skočil mu do reči Potapov, — ja sa z neho asi zbláznim.
Vypol pílu a odvalil zo steny ohromnú ľadovú kocku. — Hľa, aký kúsok!
— Rozrež ho na menšie, — radil mu Stecenko.
— Nie, nie! — skočil mu do reči Kozlov. — Valnoha má radšej, keď sú kocky ľadu čo najväčšie.
— Ľad, — poznamenala Gaľa, — je naozaj celkom podobný nášmu pozemskému. Odteraz pôjdem s vami na každú brigádu.
— Veľmi sa vám cnie za Zemou? — spýtala sa jej placho Zojka, Galina podriadená v astrometrickom laboratóriu. Bola od nej o desať rokov mladšia a nesmelá.
— Veľmi, — odvetila Gaľa. — Tak sa mi žiada posedieť si v tráve, prejsť sa večer po parku, zatancovať si… Nie tieto vzdušné skoky, ale obyčajný valčík. Napiť sa z normálnych pohárov, a nie z našich hlúpych hrušiek. A obliecť si už raz sukňu, a nie večne nohavice.
— Aj mne sa za ňou cnie, — hovorí Potapov.
— Sukňa, hm! To by som si dal povedať, — pridal sa Kozlov.