Potom zdvihla úlomok ľadu a hodila ho do Potapova. Ten podskočil tak vysoko, že chrbtom narazil o povalu jaskyne a padol na Stecenka.
— Mierni sa, — poznamenal Kosťa srdito. — Vletíš mi rovno pod pílu.
— Veru, veru, — prisviedčal mu Kozlov, ktorý tiež vypílil zo steny obrovskú kocku ľadu. — Poďte, uložíme to…
Zatiaľ čo prví dvaja kontrolovali uloženie ľadu, Potapov zdvihol najskôr Gaľu, potom aj Zojku a posadil ich na ľadový náklad na elektrovozík. Zojka od prekvapenia vynikla a chytila sa Gale.
— Poďme! — zakričal Potapov. — Teraz každý dostane odmenu: tanier chlorelovej polievky.
— Veru by som sa neodhodil, — ozval sa Kozlov.
— Čo, ty!? Ani skôr si sa nedal núkať dva razy, a nie teraz, keď nás trápi hlad, — poznamenal Stecenko.
Elektrovozík vyšiel z tunela a Gregor zatvoril bránu.
— Vari je toto hlad? — ozvala sa Zojka z ľadového nákladu. — Nedávno som čítala knihu o vojne s fašistami. Vtedy bol skutočný hlad. Napríklad v obkľúčenom Leningrade počas blokády.
— Ja som bol v Leningrade, — nezabudol zahlásiť Gregor.
— My dostávame čokoládu, — pokračovala Zojka.
— Tam dávali stopäťdesiat gramov chleba na deň. A ešte akého chleba! Len z polovice bol z múky, druhú polovicu tvorili rozličné prímesy: piliny a podobne.
— Vari aj piliny? — zapochyboval Stecenko.
— Predstav si, že áno.
— Čokoláda je čokoláda, — zamiešal sa Kozlov, nesúci na pleci elektrickú pílu ako pušku. — Ale ak nepríde Tachmasib, bude nám všelijako.
— Príde, — povedala presvedčivo Gaľa a zoskočila z elektrovozíka. Stecenko ju rýchlo zachytil.
— Stále uvažujem, — pokračoval Kozlov, — že vedeniu stanice treba navrhnúť, aby znížilo denný prídel. Aspoň mužom.
— To je hlúposť, — skočila mu do reči Zojka. — Čítala som, že ženy znášajú oveľa lepšie hlad ako muži.
Chvíľu kráčali ticho za pomaly napredujúcim elektrovozíkom, potom sa zrazu ozval Potapov:
— Ženy? Veď sú útlučké ako deti!
— Kdeže! — nedala sa Zojka. — Sú ako zo železa, ba priam z ocele!
— Mládenci, pravda, nie, — zakončil spor Kozlov. — Ak zajtra nepríde Bykov, treba zvolať schôdzu a spýtať sa, či ostatní súhlasia s návrhom znížiť dávky.
— Nuž čo, — pridal sa Stecenko. — Predpokladám, že nikto nebude proti.
— Ja budem hlasovať za tvoj návrh, — ponáhľal sa s ubezpečením Gregor.
— No to je dobre, — povedal Potapov. — Ja som sa už trápil, čo sa stane, ak ty budeš proti.
Gaľa ich rozhorčene prerušila:
— Nechápem, ako sa môžete toľko baviť o svojom žalúdku.
Potapova zaliala červeň až po uši a stíchol. Zvyšok cesty až do kuchyne prešli mlčky. Tam ich čakal Valnoha, sediac vedľa ionizačnej jednotky na čistenie vody. Keď elektrovozík zastal, kuchár stroho prikázal:
— Zložte to!
V kuchyni panovalo nezvyčajné ticho, vanul z nej chlad a vôňou sa už vonkoncom neponášala na prípravňu jedla. Najťažšie znášal tento stav práve kuchár.
— Prosím, strýko Valnoha, — odvetil za všetkých Kozlov.
V tichosti zložili ľadové kocky do nádrží. Valnoha brigádnikom poďakoval.
Potom odišli do skladu, kde odovzdali kožušinové bundy a náradie. Keď sa vrátili do spoločenskej miestnosti, Gaľa si vzala knižku a usadila sa do kresla k magnetofónu. Stecenko nerozhodne prešľapoval vedľa nej, pozerajúc sa na Rozloha a Zojku, ktorí si sadli za stôl k úlohám. (Zojka diaľkovo študovala na energetickom inštitúte a Kozlov jej pritom pomáhal.) Napokon si zhlboka vzdychol a pobral sa do svojej izby. Potapov povedal Gregorovi:
— Choď, si na ťahu …
Do odrážateľa zrejme narazil veľký meteorit, symetria rozdelenia ťahu na povrchu paraboloidu sa na okamih narušila a Tachmasib dostal rotáciu. Vo veliteľskej kabíne zostal pri vedomí iba kapitán Bykov. Pravda, aj jeho čosi udrelo do hlavy, potom do boku a chvíľami vôbec nemohol dýchať. Napriek tomu sa však všemožne usiloval udržať v kresle, do ktorého ho hodil prvý náraz. S veľkou námahou sa mu podarilo dostať sa k riadiacemu panelu. Všetko vôkol neho sa neobyčajne rýchlo krútilo. S hlavou pritiahnutou k panelu napokon našiel správny kláves a stlačil ho.
Kybernetický navigátor uviedol do činnosti havarijné kyslíkové rakety a Bykov pocítil úder, ako keď zabrzdí rýchlik v plnej rýchlosti, ba ešte silnejší. Bykov to očakával a zo všetkých síl sa zapieral rukami i nohami do kresla, aby ho nevyhodilo. V očiach sa mu zatmelo a z cvakajúcich zubov mu odletel kúsok skloviny. Tachmasib prestal rotovať. Potom sa Bykov pokúšal vyviesť loď z mračna meteoritov. Na obrazovke signálneho systému sa ešte stále zjavovali modrasté záblesky. Bolo ich dosť, vlastne až veľmi veľa, no riskovať sa už nedalo. Ochrana proti meteoritom bola vypnutá a neovplyvňovala automatického navigátora. Napriek značnému šumu Bykov niekoľko ráz počul prenikavé zasyčanie a zakaždým ho ovial ľadový chlad. Vtedy vtiahol hlavu medzi plecia a zohol sa až k pultu. Raz čosi prasklo a rozletelo sa mu priamo za chrbtom. Potom signálov na obrazovke ubúdalo, až napokon nezaregistrovala nijaké meteority. Dostali sa z mračna meteoritov.
Bykov pozrel na graf letu. Tachmasib klesal. Leteli exosférou Jupitera a ich rýchlosť bola oveľa menšia ako kruhová. Kozmická loď klesala v úžiacej sa špirále. Pri zrážke s meteorickým mrakom stratili rýchlosť. Stáva sa to v pásme asteroidov na trase Jupiter-Zem či Jupiter-Mars. No tam to nie je také nebezpečné. Tu však strata rýchlosti znamenala istú záhubu. Kozmická loď zhorí, len čo sa dostane do hustejších vrstiev atmosféry, ako sa to stalo pred desiatimi rokmi s Paulom Danje. A ak by náhodou nezhorela, vletí do nekonečného vesmíru, odkiaľ niet návratu, čo začiatkom tohto roku postihlo Sergeja Petruševského.
Zachrániť sa možno len za pomoci fotónovej rakety. Bykov mechanicky stlačil kláves na odštartovanie rakety. No na riadiacom pulte sa nerozsvietilo ani Jedno signálne svetlo. Odrážateľ bol poškodený a havarijný autoblok neprepustil príkaz.
To je koniec, pomyslel si Bykov. Potom zvýšil ťah havarijných rakiet. Päťnásobné preťaženie ho vtlačilo do kresla. To, čo urobil, bolo jediné možné riešenie: spomaliť klesanie, aby nezhoreli v hustej atmosfére Jupitera. Tridsať sekúnd sedel bez pohnutia s pohľadom upretým na svoje ruky, ktoré mu od preťaženia rýchlo opuchali. Potom znížil ťah rakiet a preťaženie zaniklo. Havarijné rakety môžu znížiť rýchlosť klesania, pokiaľ majú palivo. Toho však nie je veľa. Nad Jupiterom havarijné rakety ešte nikdy nikoho nezachránili. Nad Marsom, Merkúrom i nad Zemou sa v niekoľkých prípadoch osvedčili, ale nad touto gigantickou planétou ešte nie.
Bykov unavene zdvihol hlavu a pozrel ponad riadiaci pult. Na dlážke uprostred črepov ležal horeznak navigátor Michail Antonovič Krutikov.
— Miša, — zašepkal Bykov. — Miša, si živý?
Potom vyšiel spoza pultu k navigátorovi a kvokol si vedľa neho. Pomykal ho za plece a zvolal:
— Si živý, Michail?
Navigátorova tvár sa zmraštila. Potom, neotvoriac oči, si olizol pery.
— Lošeňka, — povedal napokon tichým hlasom.
— Bolí ťa niečo? — spýtal sa ho Bykov, ohmatávajúc ho.
— Au! — vykríkol navigátor, otvoriac oči doširoka.
— A tu?
— Jaj! — vzdychol bolestne.