— Joj! Nie, netreba, — povedal, sadol si a rukami sa opieral o dlážku. Hlava mu bezvládne klesla nabok. — A kde je Vaňa? — spýtal sa po kratšej odmlke.
Bykov sa obzrel. Žilin tam nebol.
— Vaňa, — zvolal polohlasne.
— Tu som, — ozval sa Žilin spoza reaktora. Bolo počuť, ako mu čosi spadlo a ako si sám pre seba zlostne hundre.
— Žije! — oznámil Bykov navigátorovi.
— No, to som rád, — potešil sa Krutikov. Potom vstal, držiac sa kapitána za plece.
— A ty sa ako cítiš, Miša? — spýtal sa ho Bykov. — Si v stave …
— Áno, som schopný, — tvrdil navigátor nepresvedčivo. Ešte stále sa opieral o kapitánovo plece. — Zdá sa, že som schopný…
Potom sa naňho previnilo pozrel a dodal:
— Vidíš, Lošeňka, čoho sa človek dožije. Och, čoho sa len dožije!
— Nuž hej, — povedal neurčito Bykov, na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval. — Počuj, Michail, sme v zlej situácii. Padáme. Ak vládzeš, sadni si a prepočítaj to. Samopočítač je podľa mňa v poriadku.
— Padáme?! — zvolal Michail Antonovič. — Treba… Dobre… Hneď, hneď…
Trochu sa pokrútil, pokýval hlavou z boka na bok, pustil kapitána a pridŕžajúc sa okraja pultu, šiel ťažkým kolísavým krokom na svoje miesto.
— Hneď to prepočítam, — šeptal si. — Hneď to bude!
Bykov ho sledoval, ako si, držiac sa za bok, sadá do kresla a hľadá najpohodlnejšiu polohu. Kreslo bolo trochu prehnuté. Keď sa uvelebil, pozrel zrazu preľaknuto na Bykova:
— No veď si trochu pribrzdil, Aľoša!
Bykov iba kývol rukou a stúpajúc po črepoch, pobral sa za Žilinom. Na dlážke si všimol neveľký čierny fľak, potom ďalší pri stene. Boli to stopy po meteoritoch zatreté smoloplastom. Okolo nich sa trblietali kvapky rosy.
Žilin sedel ako Turek, s nohami skríženými pod sebou, pred kontrolným zariadením odrážateľa. Izolácia reaktora bola na niekoľkých miestach prederavená, rozpadávala sa. Aj vnútrajšok bol v zlom stave.
— Čo sa tí stalo? — spýtal sa Bykov Žilina, pozerajúc na jeho spuchnutú tvár.
Palubný Inžinier zdvihol hlavu a vysvetľoval, že ho zrejme zranil nejaký črep, keď padol pri náraze na dlážku. Na podrobnosti sa nepamätal. Bykov si prisadol k nemu.
— Zapni náhradný agregát. Vidíš, že klesáme.
— Počul som, Alexej Petrovič, — odvetil mu stroho Žilín.
— Vlastne, — pokračoval zamyslene Bykov, — chyba nemusí byť v kontrolných prístrojoch. Čo ak je odrážateľ rozbitý?
— Môže však byť v úplnom poriadku, — odporoval mu Žilin.
Bykov sa len usmial.
— Taký kolotoč možno vysvetliť iba dvojakým spôsobom: buď nám z ohniska vyskočilo spaľovanie plazmy, alebo sa odtrhol kus odrážateľa? Myslím si, že je to skôr to druhé. Bolo by treba preniesť ohnisko spaľovania plazmy. Tak sa teda ponáhľaj a spusť náhradný zdroj!
Po týchto slovách vstal, zaklonil hlavu a kontroloval stav povaly.
— Musíš ešte dobre pozapchávať diery po meteoritoch. Vonku je pomerne vysoký tlak. Smoloplast by nám časom vytlačilo… No, nechaj tak. Urobím to sám.
Odtrhol oči od povaly a ticho sa spýtal:
— Nebojíš sa, chlapče?
— Nie, — odvetil Žilin.
— Teda dobre. Pracuj! — poznamenal Bykov akoby na rozlúčku. — Prezriem celú loď. Cestujúcich treba uvoľniť z pretlakových komôr.
Žilin nepovedal nič, iba pohľadom sprevádzal širokoplecú kapitánovu postavu. Zrazu zbadal Rukavičku. Nehybne visela z povaly ako súčasť konštrukcie, len vypuklými očami občas zažmurkala. Bola modrá s bielou škvrnou, fúzy na tlame mala naježené. To značilo, že je veľmi podráždená. Žilin ju už raz videl v takomto stave. Bolo to asi pred mesiacom na raketodróme Mirza-Charlieho, keď ju Jurkovskij okúpal vo vani naplnenej čajom.
Rukavička kŕčovite otvorila a zatvorila tlamu.
— No čo? — povedal Žilin sám pre seba. Z povaly spadla veľká kvapka rosy a rozprskla sa na roztrhanej izolácii automatu. Žilin sa zamyslene pozrel hore.
— Áno, vonku je vysoký tlak… možno niekoľko sto atmosfér. Smoloplastové upchávky napokon taký tlak nevydržia.
Rukavička sa sotva badateľne pohla a znovu otvorila tlamu. Žilin vytiahol z vrecka suchár a hodil joj ho. Rukavička ho unavene prehltla a uprela na Žilina vodnaté oči.
Žilin si vzdychol a ticho poznamenal:
— Ech, ty úbožiatko.
Keď sa Tachmasib prestal krútiť, Dauge sa odlepil od podstavca nábojovej komory a spod trosiek prístroja vyvliekol bezvládneho Jurkovského. Nestačil si všimnúť, čo je celé a čo rozbité, uvedomil si iba, že v observatóriu je hotová spúšť. Kovové poličky s kazetami sa pokrivili a kazety pri páde na zem rozbili prístrojovú dosku rádioteleskopu. V observatóriu bolo horúco a páchlo tam čímsi zhoreným.
Dauge vyviazol pomerne dobre, lebo pri náraze sa kŕčovito chytil podstavca. Teraz ho len silne bolela hlava. Naproti tomu Jurkovskij bol bledý a viečka mu zmodreli. Dauge ho potriasol za plecia, pofúkal mu do tváre a napokon ho zľahka udrel po líci. Jurkovského hlava sa bezvládne prevaľovala z boka na bok a z mdlôb sa neprebral. Dauge sa rozhodol preniesť ho do kabíny prvej pomoci. V spojovacej chodbe však bola nezvyčajná zima, steny pokrývala inovať. Dauge si kľakol, položil si Jurkovského hlavu do lona a prstami zoškrabal zo steny inovať. Potom mu mokrou, chladnou rukou trel sluchy. V tom okamihu začalo stúpať preťaženie — Bykov brzdil pád Tachmasibu. Daugemu prišlo nevoľno, ľahol si doluznačky a chladil si tvár o dlážku pokrytú inovaťou. Keď sa stav preťaženia skončil, Dauge zostal ešte chvíľu ležať. Potom vstal, chytil Jurkovského popod pazuchy a pokúšal sa ho odvliecť. Pochopil, že do kabíny prvej pomoci ho nedovlečie. Zatiahol ho preto do spoločenskej miestnosti, ktorá bola najbližšie. Uložil ho na diván, sadol si vedľa neho a celý udýchaný oddychoval. Jurkovskij veľmi chrčal.
Po krátkom oddychu Dauge vstal a podišiel k malému baru. Otvoril ho, vzal si karafu s vodou a pil priamo z nej. Voda mu stekala po brade, hrdle i za košeľu. Bolo to príjemné. Vrátil sa späť k Jurkovskému a pofŕkal ho vodou z karafy. Potom ju odložil na dlážku a rozopäl Jurkovskému blúzu. Na jeho obnaženej hrudi zbadal akýsi čudný pás, tiahnúci sa od jedného ramena k druhému. Bol tmavopurpurovej farby a krikľavo sa vynímal na koži opálenej pekne do hneda. Dauge naň chvíľu nechápavo pozeral, až mu zrazu zišlo na um, že je to stopa po zásahu elektrickým prúdom. Jurkovskij zrejme padol na neizolované kontakty elektrického vedenia. Všetky prístroje v observatóriu pracovali pod vysokým napätím. Rozbehol sa do kabíny prvej pomoci.
Jurkovskij sa prebral z mdlôb až po štvrtej injekcii. Vlastne iba pootvoril oči. Pohľad mal mdlý. No Dauge sa i tomu nesmierne potešil.
— Uf, Vladimír! Ty čertisko, — vydýchol si s uľahčením. — Už som si myslel, že je s tebou naozaj zle. Tak ako? Môžeš vstať?
Jurkovskij pohýbal perami, pootvoril ústa a hlasnejšie zachrčal. Jeho oči nadobudli strnulý výraz, obočie sa mu stiahlo.
— Dobre, dobre. Len pokojne lež! — tíšil ho Dauge. — Musíš si trochu odpočinúť.
Po týchto slovách sa obzrel a vo dverách uvidel Charlieho Mollara. Stál, držal sa rámu dverí a kýval sa z boka na bok. Tvár mal červenú, spuchnutú. Celý bol mokrý a ovešaný akýmisi bielymi motúzikmi. Dauge mal dojem, že sa z neho parí. Mollar mlčky pozeral na Daugeho a Jurkovského, planétológovia zase rozpačito hľadeli naňho. Jurkovskij dokonca prestal chrčať. Mollar napokon prekročil prah a chytro prepletajúc nohami, prešiel k najbližšiemu kreslu. S nešťastným výrazom sa usadil. Kabínou sa šírila vôňa vareného mäsa a pošteklila Daugeho v nose.
— To je polievka? — spýtal sa.
— Oui, monsieur, — odvetil smutne Mollar. — Rezance.